Prvým cieľom bol Reither Kogel 1363 metrov. Než som sa ale k nemu dostal, upútali ma hory na opačnej strane údolia riečky Inn. Mojim notorickým čitateľom dôverne známy Vorderes Sonnwendjoch, vyzeral, akoby ho niekto umiestnil do aerodynamického tunela, nepripadá vám to tak?
Cestou hore som zbadal miesto včelárskeho maniaka. Týchto úľov som napočítal sedemdesiatdva, ale nie v každom boli včielky.
No a tu je Rajterkógel. Nie je pomenovaný po žiadnom futbalistovi, ale po dedinke Reith, ktorá sa nachádza pod ním. Ono sa to síce zdá, že nadmorská výška nič moc, ale aj tak bolo to prevýšenie vyše deväťsto metrov. Vybral som si najkratšiu cestu, nazývanú Alpenverein steig, ktorá bola samozrejme aj najstrmšou, ale dalo sa to celkom v pohodičke za hodinku zvládnuť.
Takýto pohľad sa mi rozprestrel smerom ďalej. Na obzore haupcíl Wiedersberger Horn (2128 m).
Z doteraz neznámeho dôvodu som sa zabudol na vrchole vyfotiť (Nebolo v tom pekné dievča, bol som tam sám). Keď som zišiel potom dole na čistinku, cvakol som aspoň skalu, na ktorej som stál
Pohľad do Zillertalu. Dedinka v popredí je Fügen, kopec nad ňou Hochfügen, známy vďaka zimným športom. Tento je dosť hanblivý, takže sa zakryl do oblaku.
To už som sa ocitol v sedle Kerschbaumer Sattel , kde som v peknej nadmorskej výške 1111 metrov zbadal stroj na recykláciu asfaltu. Neveril som vlastným očiam, ale ercé dvacinu som spoznal hneď, lebo kedysi som robil na recyklačnom stredisku (čo bol vlastne vznešený názov smetiska) vedúceho (čo bol vznešený názov pre vrátnika) a tam sme taký stroj mali. Mašinu som ale nevyfotil, lebo nemala dobré pozadie (chlapi pohov, myslím krajinu za ňou) ale zobral som vedľa stojacu triedičku asfaltovej drvy.
Na druhej strany hlbokej doliny (pre vrtákov: žiadna srnka tam vodu nepila), sa nachádza masív Gratlspitzu (1894 m), pod ním je dedinka Alpbach. Do nej vedie cesta asi dvesto metrov nad roklinou a riadiť tam linkový autobus chce veľmi pevné nervy.
Cestou som narazil na takéto mravenisko a pohotovo pomocou môjho GPS odmeral, že jeho mierna strana ukazuje azimut 168 stupňov, takže ľudovými poverami o presnom juhu, by som sa radšej neriadil.
Ktoviečo býva v takejto diere, ja som to radšej nezisťoval, ale čo som videl, bolo to viac ako dva metre hlboké.
Neviem ako vás, ale mňa vždy poteší pohľad naspäť, kde vidím, čo som už prešiel. Tentokrát sa to dalo až na kopci s menom Loderstein alebo Luderstein (1830). Samotní koženogaťáci sa nevedia dohodnúť, ako ho budú volať. U nás by sa istotne volal čučoriedkový štít, lebo tam by som mohol stráviť hodiny jedením čučoriedok bez toho, aby som zišiel z chodníka. Tentokrát sa mi aj objasnila prítomnosť ťažkých mechanizmov v Kerschbaumersattli - na vŕšku Gumpoltkopf (ten som obišiel) sa stavia nejaká nádrž, preto sa tam privtírali. Za nádržou je Reither Kogel, za potokom Inn potom Rofangebirge, ktorého vrcholy sa strácajú v hmle.
Trochu flóry, ktorú už isto čakáte. Toto je nejaký jastrabník (hieracium), neviem presne určiť aký. U nás sú ohrozenými druhmi skoro všetky.
No a toto už som na vrchole. Na Wiedersberger Horn vedie lanovka, ktorá ale končí asi 250 výškových metrov pod vrcholom, napriek tomu som tam bol sám.
No a teraz výhľad. Počasie na neho nebolo najvhodnejšie, ale dúfam, že uznáte, že sa tam oplatilo ísť. Všetci milujeme krásu. Niekto pre ňu chodí do Louvru, aby si obzrel kópiu Moniky Lízovej (nebudem zavádzať, tiež som tam bol), iní sa rozplývajú nad Jankom Franciscim v Národnej galérii, ja sa chodím pozerať na krajinu z miest, kde je ju vidieť. A popri tom robím aj niečo pre moje zdravie. Takže Loderstein, Gumpoltkopf, Reither Kogel, za nimi Rofangebirge, kto má dobré oči uvidí aj Achensee (čítať Ochnzé).
Cez Alpbachtal vidíme Schatzberg (1903), na jeho svahoch sú maštale, kde bývajú fialové kravy.
Záveru doliny tróni Großer Galtenberg, najvyšší vrch oblasti (2424 m)
Zprava hlavaté vrchy: Standkopf (alebo aj Sagtaler Spitze 2241), Tapenkopf (2206 m), Gamskopf (2205 m) a Dristenkopf (2203 - tento navyše ešte aj tára drísty)
Dedinka Alpbach je čoby štajnom dohodil, radšej som to ale neskúšal, lebo tu je takmer každý poľovník.
Pri ceste dole som som sa otočil a zbadal Wiedersbergerhorn ešte raz.
Toto sa dosť podobá na vlčí bob mnoholistý (lupinus polyphyllus), ktorý rastie hojne aj u nás. Zrejme to bude on. (Mimochodom toto bolo prvýkrát, čo som sa odvážil pomenovať kvetinu priamo v teréne, doteraz som si vždy iba spomenul, že v mojom fotoherbári ju mám, ale meno neviem). <<Diskutujúci ma opravili, že to je vrbovka úzkolistá :-(>>
Toto je určite Wiedersberger Horn.
Tá dedina Alpbach, je evidentne dosť rozložitá...
Pohľad na Rofangebirge. Zľava, Ebner Joch (1957 m), Haiderjoch (2192) Vorderes Sonnwendjoch (2224 m) a tá žraločia plutva je Sagzahn (2227 m).
Nakoniec som si užil aj dážď. Vytvorila sa nevýrazná dúha (nehľadajte ju, nie je na fotke) a jej koniec smeroval priamo do tej diery na Lodersteine. Bohatsvo, mal som tam vliezť, tam bol ukrytý poklad!
Dedinka Reith má marketingový slogan Reith-Blumendorf (dedina kvetín). nechápem prečo potom ešte nemajú družbu s našim Hlohovcom.
Nad Hlohovcom tróni Leopoldovská väznica, nad Reithom zase Reither Kogel, na ktorom som ráno začínal moju pochôdzku.
Ak ste prišli až sem, tak vám ďakujem za pozornosť, ktorú ste môjmu článku venovali a verím, že to nebol pre vás stratený čas.
