Cieľ číslo jedna sa vypína nad dedinou Münster. Je to impozantný kopec, ktorý smerom od Innu stúpa z údolia vo výške 520 metrov na vrchol pomerne strmo a potom smerom dozadu je dosť rozložitý. Cieľ číslo dva, Sagzahn, ktorý je za ním a nie je ho vidno, je vyslovene zub trčiaci smerom hore.
Mahdersteig na Bayreuther Hütte je najstrmší lesný chodník, po akom som kedy išiel. Na sedemsto metroch na mape prekonáva 800 výškových metrov. Je to ako liezť po streche, ale strašne dlhej. V šmykľavej tráve pomedzi riedke stromy sa kľukatí smerom hore nad údolím rieky Inn.
Keď som pracoval v Tirolsku, bol to môj obľúbený chodník. Nikdy som na ňom nikoho nestretol. Tiež som sa nikdy neodvážil ísť ním smerom dole a vcelku pochybujem, že sa niekto znalý veci a so zdravým rozumom k tomu niekedy odhodlal. Určite by si vybral trochu miernejší vedľajší Steinapfelsteig. To bolo tiež terno, kde na niektorých miestách neostávalo len sa spoliehať, že to človek ukočíruje a zabrzí nárazom do najbližšieho stromu.
Mahdersteig sa za štyri roky z turistického hľadiska mierne zmenil. Dole je tabuľka, že chodník je neudržiavaný, neznačkovaný, na mnohých miestach sa môže šmýkať a vstup je na vlastné nebezpečenstvo. Keďže som po tom chodníku päťkrát išiel a na vlastné nebezpečenstvo sa aj prechádza cez cestu, vydal som sa ďalej. Koniec-koncov značkovanie zmiznúť určite nestihlo a aj tak sa inde ako po úzkom chodníku ísť nedá, v GPS mám uložené a na mape znázornené predchádzajúce pochody, takže riziko zablúdenia je takmer nulové. Popravde, bol taký ako som si ho pamätal.
Toto bol ale ťažký podraz. Po hodine a pol výstupu prechádzalo cez chodník toto. Keby napísali, že chodník je navyše aj zatarasený, určite by som tam nešiel. Po prvom sklamaní a (samovražedných) myšlienkach sa vrátiť, som ale našiel cestu, ako to obísť zhora.
Bayreuther Hütte bola ešte zatvorená, čo sa dalo čakať.
Toto je celý masív Sonnwendjochu a Sagzahnu. Celé pohorie je vlastne vápencová doska z pôvodne morských usadenín, ktorú na chrbáte iných hornín, dolomitov, geologické procesy vyzdvihli hore. Ono aj vápence aj dolomity vznikli niekedy vo vrchnom triase, niečo viac ako 200 miliónov rokov dozadu, keď tu vládli dinosaury. Pri tom dvíhaní a vrásnení sa príkrov polámal. Ako vidno na fotke, sú to kompaktné vrstevnaté celky so strmými stenami na mieste tých lámaní. Môžete si to predstaviť ako ľadovcovú kryhu, ktorú zospodu prerazila trebárs atómová ponorka. Tiež by ste na nej nejaký plynulý povrch asi márne hľadali.
Aha, prvá túra v roku 2011 a hneď stádo kamzíkov. Pre lúštiteľov hádaniek: Koľko kamzíkov je na fotke? Neskôr prebehli ešte tri asi desať metrov predo mnou a pri zostupe som videl aj štytroch svišťov, ale radšej som si to vychutnal naživo ako vyťahovať foťák. Inak som nad tým vcelku premýšľal, že v poslednej dobe tieto plaché zvery vídavam pravidelne takmer na každej túre, či už v Tatrách alebo v Alpách.
Keď už človek ide hore, mal by sa občas pozrieť ako je nádherne aj tam dole.
V tejto chvíli som bol iba kúsok od auta. Asi 1500 výškových metrov a možno 2000 metrov na mape. Tak ďaleko som sa za tri hodiny dostal.
Cieľ číslo jedna na dosah. Bol som na ňom dvakrát - raz v júli a raz v septembri a vždy bol tomto mieste na jednej strane hrebeňa sneh a na druhej slnko. Tradícia ostala neporušená aj v apríli.
Toto je pohľad z vrcholu. Úplne vľavo je Rofanspitze (2259 m n.m.). Na tom hrebeni najbližšie k nemu (a najďalej od nás) je Sagzahn. Zaujímavé, že ten vrch je z údolia veľmi ľahko rozpoznateľný, lebo trčí ako žraločia plutva z celého hrebeňa, ale keď ste hore, tak ho vidíte iba vďaka krížu na vrchole. Ten štít v diaľke vedľa neho je Guffertspitze (2194 mn.m.). Po chodníku zo Sonnwendjochu až po Sagzahn, kde bolo treba liesť po skalách, ma vtedy ovce naháňali.
Sagzahn z bližšia.
Doteraz som písal, že Sagzahn je tá strmá skala, v skutočnosti ale aj Sonnwendjoch ovplýva impozantnými stenami, len ich z chodníka nie je tak často vidieť. Táto má názov čokoládová stena.
Keď už ste sa rozcvičili na hľadaní kamzíkov, nasleduje ďalšia hádanka: Koľko vrcholov je na fotke?
Toto je chodník na Sagzahn, kde došlo k zlomu medzi dvoma blokmi. Ono to na tejto fotke tak nevyzerá, v skutočnosti ale to lano je vo výške hlavy (chodník po chvíli z tej tiesňavy vychádza smerom doprava, preto nie je dobré byť úplne dole, ale liezť po tej stene vpravo a k tomu slúži to lano). Inak ak by si niekto myslel, že stačí nemať strach z tiesnených priestorov a z výšok a môže ísť, tak to nie je celkom tak. V skutočnosti som zistil, že by veľmi zle mohol dopadnúť aj človek s panickým strachom z bodavého hmyzu, lebo akési osy tam mali zrovna v tiesňave letecký deň.
Pohľad na masív Sagzahnu zospodu. Vľavo tá šikmá hrubá čierna čiara v skale je práve tá tiesňava z predchádzajúcej fotky.
Iný pohľad na skaly Sagzahnu, tentokrát smerom do doliny. Štít vpravo je Ebner Joch (1957 m n.m.)
Salaš doslova pod skalou. Vzhľadom k ročnému obdobiu na ňom zatiaľ neboli žiadne kravičky. Rovnako tak som nestretol nikde po ceste ovce.
Zvyšok lavíny pod Vorderes Sonnwendjochom. Tu by som sa s vami aj rozlúčil, ďakujem za pozornosť, dúfam, že sa páčilo.
