Dôkaz na Piazza della Republica, že verejná budova sa dá nasvietiť aj tak, aby nevyzerala ako ristorante mekdonald.
Baroková Fontana di Trevi, kde sa kúpala Anita Ekberg v slávnej scéne z filmu La Dolce Vita. Dnes je fontána neustále pod policajným dozorom, lebo kadejaké tlsté mrochty cítia potrebu sa v nej vykúpať a otrčiť, mysliac si, že sú rovnako príťažlivé. Pôvodná myšlienka stavby fontány pochádzala od pápeža Urbana VIII., ktorý si samozrejme myslel, že urobí nesmrteľnú slávu sebe a nie švédskej sexici.
Pamätník Viktora Emanuela II., prvého kráľa zjednoteného Talianska. Celý je z mramoru. Keď americké vojská vstúpili do Ríma, nazvali ho písací stroj, Rimania ho pomenovali Zuppa Inglese, po jednom zákusku, ktorý údajne svojim tvarom (podstavec, stĺpy, strecha) pripomína.
Ponte Principe Amadeo di Savoia, pomerne mladý most z obdobia druhej svetovej vojny, ktorý ale tak zapadol medzi ostatné historické budovy v meste, že si dnes jeho ďaleko nižší vek nikto na prvý pohľad nevšimne. Keďže za vojny nemali dosť kameňa, nad piliermi ho nedali.
Castel Sant´Angelo. Pôvodne hrobka cisára Hadriána, neskôr pevnosť, potom zničený Vizigótmi, premenený na hrad, na byt pápeža, svojho času dokonca väzenie (kde bol šesť rokov väznený aj Giordano Bruno), od dvadsiateho storočia múzeum.
Keď tam na strope nejakej miestnosti uvidíte nápis Pavlus III. PM, nebude to znamenať, že sa tam pápež pravidelne zdržoval po obede, ako som tam začul ja, ale je to skratka z latinského pontifex maximus - najvyšší kňaz.
Ponte Vittorio Emanuele II., za ním Basilica San Pietro, vedľa ktorej vychádza mesiac. Po Viktorovi Emanuelovi II. je v Ríme pomenovaný hádam aj bordel.
Keď si myslíme, že budova Národného divadla sa stavala extrémne dlho, zrejme sme na ťažkom omyle, lebo túto baziliku stavali 120 rokov a vymenili siedmych architektov a umrelo bezpočet pápežov, než to bolo hotové. Najnovším prírastkom v chráme je hrobka Jána Pavla Druhého, pri ktorej stojí nabúchaný chlapík udržujúci poriadok.
Žulová fontána od Carla Maderna na námesti svätého Petra a za ňou elipsovitá kolonáda. Architekt Bernini kolonádu s námestím vysvetľoval ako láskavé náručie cirkvi, ja v tom vidím iba vajce.
To, čo je v noci na fotkách malebnou riečkou Tiber, je v skutočnosti riadny humus, za ktorý by sa hanbili hádam aj v Letanovciach. Malebné chodníčky pri rieke obývajú bezdomovci a príležitostní rybári.
Forum, kde sa formovali dejiny staroveku. Oblúk Septimia Severa pripomína jeho víťazstvo nad Parthmi koncom druhého storočia nášho letopočtu, čím si Rím zabezpečil prístup k ropným poliam v Perzskom zálive. Akurát nevedel, čo s nimi.
Vľavo priečelie Saturnového chrámu, o ktorom sa hovorí, že je starší ako samotný Rím. Keby múdrosť chodila iba s vekom, tak sú tie stĺpy najchytrejšie v Taliansku.
Konštantínov oblúk pripomínajúci jeho víťazstvo nad západorímskym cisárom Maxentiom začiatkom štvrtého storočia n.l. Na chvíľu zjednotil vtedy už rozdelenú ríšu. Nemajte obavy, nejde spadnúť, to mal fotograf problémy so stabilitou...
Prakticky až do druhej svetovej vojny nemali obyvatelia Ríma žiadne ambície starať sa a vyhľadávať pamiatky z čias staroveku. Ešte po vojne rozoberali Koloseum na stavebný kameň. Keď sa spamätali a začali vykopávať a zachraňovať, celé stavby už dokopy nedali. Takže teraz sa pokúšajú o niečo podobné ako zo strúhanky pozliepať rožok.
Koloseum pripomína časy, keď chod sveta neurčovala cena ropy Brent a prezídium Najvyššieho Sovietu, ale táto budova a rímsky ľud usalašený v nej. Idolmi neboli Robbie Williams a Valentina Tereškovová ale Asterix s Obelixom.
Koniec prechádzky je na Piazza della Repubblica v popredí fontána Najád. Najády bol vodné bohyne, ktoré obývali každý prameň, jazero alebo rieku. Bez výnimky boli pekné a mladé a ich život sa skladal z chlastania, tancovania, bliakania a flirtovania, takže sa stali obľúbeným námetom umelcov po celé tisícročia.
Na úplný záver, už iba lahôdka vyfotená na dome za denného svetla.
(Áno, viem, že po taliansky je fico figovník, nemusíte mi to písať v diskusii)
