Hneď druhá kapitola mala názov poď sa so mnou hrať a tam medzi obrázkami hračiek boli moje dve vytúžené - raketa a nákladné auto. Chodil som ako zasnený a stále myslel, ako by som sa hral s raketou. Musím podotknúť, že sa jednalo o výsostne obrannú raketu, lebo útočné rakety boli u nás podpultovým tovarom. Raketu som dostal, až keď som mal šesť rokov a bola to stolnotenisová. Hrával som s ňou s dedom pimpong na písacom stole, keď mama nebola doma, lebo bola striktne proti tomu. Namiesto sieťky sme mali leporelo. Zato nákladné auto som dostal. Bol to nádherný celokovový model BELAZu v žltej farbe, ktorý vyklápal korbu. V otcovej knižke Naj, naj, naj... (socialistickej Guinesske) bol aj vyfotený s poznámkou, že unesie 180 ton, dokonca s dodatočnou zadnou osou až 250. Nevedel som si to ani predstaviť. Ani 250 ton ani dodatočnú nápravu, ale muselo to byť niečo úžasné. Prednedávnom v jednom dokumente ukazovali vysielanie bieloruskej televízie. Alexander Lukašenko sedí v najmodernejšom BELAZe, hrá hokej a dáva gól, navštevuje kravín, píše knihu, zdraví vojakov, betónuje priehradu, recituje básne a napokon nabehne monoskop.
Ďalšia obľúbená kapitola sa volala U nás doma. Na jej konci sa nad jedným obrázkom písalo: Potom ideme spať a naši pozerajú televíziu. Samozrejme, že som chodil spať hneď po Večerníčku. Iba keď som bol na prázdninách s mojou tetou, tak tomu tak nebolo. Pred príchodom domov ma podrobne inštruovala, že mám hovoriť, že som chodil do postele skoro. Prídeme domov a mama sa pýta: „Maťko a spať si chodieval kedy?" „Skoro, mama, skoro." „Aj telku ste tam pozerali?" „Áno, niekedy." „A čo ste pozerali?" „24 hodín vo svete." A viac som s tetou na prázdniny nemohol, lebo tá relácia chodila o desiatej večer.
Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Patrí nám všetkým: Čechom a Slovákom. Kedysi nebývalo u nás dobre. Boháči mali všetko, chudobní nemali nič. A obrázok plného mešca, v ktorom neboli peniaze, ale automobil. Ani prácu. Strih - hladní ľudia pred bránou továrne. Komunistická strana Československa bojovala za spravodlivý život a zvíťazila. Strih - Obrázok siedmych po zuby ozbrojených vojakov. V ČSSR je veľa miest. Bratislava je hlavné mesto Slovenskej socialistickej republiky. Strih - Manderlák. Vtedy som nemal predstavu, že by mohlo byť ešte niečo vyššie ako budova televízie, kde pracovala moja mama. V Plzni sa vyrábajú lokomotívy a pivo. Strih - Lokomotíva a Prazdroj. To boli ešte časy, keď som bol nadšený viac z tej lokomotívy. V Ostrave sa dobýva uhlie. Že je to kraj so stotisícmi nafetovaných ľudí, o tom ani slovo. Všetkých nás chránia pohraničníci... Strih - chlap so samopalom a vlčiakom. Že bez varovania strieľajú sa tu nespomína. ...a armáda - naši vojaci. Strih - Ťažká ideologická chyba. Obrázok zachytáva našu pýchu, ako útočí. „A kam útočia?" „To je iba cvičenie, v skutočnosti nikam neútočia." „A prečo potom cvičia útok, keď nechcú útočiť?"
Strana 264 a atómový ľadoborec. Pána Fera, to je niečo. Istú dobu som chcel byť kapitánom atómového ľadoborca. V otcovej knihe je aj fotka, veď ten by sa na Dunaj nezmestil. Doteraz si pamätám ich mená - Arktika, Lenin a Sibír, ich výkon je vyšší ako výkon všetkých ostatných ľadoborcov na svete dovedna. Tí Sovieti sú ale borci! Lenže knižka píše aj viac. Tonáž československej zaoceánskej flotily je 184 000 ton a loď Vítkovice má dokonca 209m. Bolo pre mňa nepochopiteľné, že hoci nemáme more, máme také veľké lode. Raz ma zobrala teta na bratislavské letisko, kde pristál Ruslan - najväčšie lietadlo na svete. Asi tri hodiny stála so mnou v rade, aby som sa ja dal do plaču a odmietol do neho nastúpiť. Bál som sa, že vzlietne aj so mnou. Podobne to bolo, keď známy zdržoval vlak a chcel ma posadiť do rušňa.
Človek sa nebojí. Kozmonaut nastupuje do rakety a kozmická loď letí vesmírom. Môj najväčší hrdina bol v škôlke na nástenke venovanej idolom mládeže. Volal sa Vladimír Remek. Pred ním boli vo vesmíre iba Sovieti a Američania. Vedľa fotky Remeka boli ďalší geroji, ktorých som chcel nasledovať. Svetlovlasý poľský kozmonaut Hermaszewski, v modrej kombinéze pracujúci Sigmund Jähn, ktorý uskutočnil náročný prechod zo Sojuzu 31 do Sojuzu 29. Mongolský kozmonaut Gurragčá, ktorý na fotke vyzeral vydesený, akoby ho práve vytiahli z jurty a on musí letieť kamsi do kozmu. Vietnamský Pham Tuan, o ktorom nám vychovávateľka rozprávala, že vraj vo vesmíre dopestoval ryžu. Až neskôr som sa dozvedel, že bol stíhací pilot, s niekoľkými zostrelmi amerických lietadiel. Absolútny outsider na nástenke bol Bulhar Georgi Ivanov, ktorý sa pre poruchu hlavného motora po dvoch dňoch z vesmíru predčasne vrátil.
Túto časť som miloval, kvôli nádherným obrázkom. 1. máj je sviatok práce. Vyzdobujeme okná... Nikdy som ich nevyzdoboval. ...robíme si mávačky... V živote som žiadnu nevidel. ...ocko pripravuje transparent... Otec to nikdy nerobil. Deti v škôlke mali zážitky zo sprievodov, ja som na žiadnom nikdy nebol. 9. máj je výročný deň nášho oslobodenia Sovietskou armádou. Ten obrázok so spriatelenými sovietskými tankistami, hrajúcimi na harmoniku a v delovej hlavni fialový orgován bol nádherný. Janko sa teší na vojenskú prehliadku. Na tribúne sú významní pracovníci a vzácni hostia. Tento obrázok vo mne vyvolával množstvo otázok, na ktoré som dostal zaujímavé odpovede. Kto je tento tu v strede v uniforme s vyznamenaniami? - Súdruh Leonid Iljič Brežnev (v tej dobe už po smrti) - A vedľa neho tá žena? - Súdružka Litvajová, on si prial, aby vedľa neho sedela nádherná žena - A tento po jeho pravici? - To je Gusto, toho máte aj v škôlke, veď on má rád deti. - A tento vedľa súdružky Litvajovej? - Neviem presne. Tu píšu, že tam sedia významní pracovníci. Toto bude asi nejaký krajčír. - Aha, pozri, tento tu z tretieho radu niekam pozerá ďalekohľadom. - To je súdruh Lorenc. Hrá vojenská hudba, pochoduje pechota, pohraničníci a Ľudová milicia.. Na Ľudovej milícii ma fascinovali ich baretky. ... idú motorizované jednotky (nuda), ťažké delostrelectvo (to je niečo!) tanky (chýbal už iba ten rachot) a raketové zbrane... Na priblblú kresbu ťahača so žltou raketou s nápisom 28 PX by som vtedy dokázal hľadieť hodiny. ...letia stíhačky. Stíhačky boli lietadlá MiG 17, z ktorých som mal aj model. Oslavujeme výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. A obrázok tmavej siluety akéhosi parníka s troma komínmi a jedným delom. Vtedy som nechápal, že prečo sa to tak oslavuje, veď u nás také parníky nie sú. Janko si robí lampión, 7. novembra pôjdeme do sprievodu.
Na záver ešte posledná veta knihy. Najprv budem iskra, potom pionierka - ak sa budem dobre učiť a napokon, keď narastiem, členka Socialistického zväzu mládeže. Asi som sa zle učil a málo rástol.
