Americký prezident Dwight David Eisenhower bol plešatý generál, udržujúci milostný vzťah so svojou sekretárkou, napriek tomu by ste ťažko našli vojaka, ktorý by ho nemal rád. Pritom, keď si uvedomíme, že čo si asi mohli dennodenne ostreľovaní vojaci myslieť o veliteľovi, ktorý sa niekde v chránenom tyle stretáva s vydatou ženou, nedostaneme veľmi pozitívne výsledky. Ale Ika jeho vojská zbožňovali. Sám to komentoval vetou: „Leadership is the art of getting someone else to do something you want done because he wants to do it." (Vodcovstvo je umenie primäť druhého urobiť čo chcete, pretože to sám spraviť chce). Čo ale spôsobilo, že jeho podriadení plnili s radosťou jeho rozkazy?
V prvom rade to bol jeho úsmev. Toto je síce veľmi individuálna záležitosť, ale so zachmúrenými, ubrblanými ľuďmi nikto rád nejedná. Človek sa nemusí neustále škeriť ako slniečko na hnoji, ale ak máte dobrú náladu, ľudia sa s vami budú rozprávať častejšie. Keď sú v obchode za pokladňou dve predavačky a jedna je evidentne nahnevaná, že má zákazníkov a druhá sa usmieva a je ku každému milá (úsmev a dobrá nálada idú spolu ruka v ruke), ktorú si vyberiete? Všimli ste si, koľkí z vašich obľúbených blogerov sa na fotke usmievajú? Jednoducho v kolektíve obľúbený človek má vždy dobrú náladu a vie ju rozdávať, pritom nemusí byť sám osebe veľmi vtipný.
Ďalšou dôležitou vlastnosťou generála bolo, že si pamätal mená ľudí, s ktorými sa stretol. K tomu je treba buď vycvičenú pamäť alebo dobrých informátorov, ktorí vás pred každým stretnutím upozornia, ako sa človek volá. Mimochodom aj Napoleona vojaci zbožňovali, lebo mu stačilo raz sa stretnúť s vojakom a aj po rokoch si ho pamätal po mene. Meno je totiž identita každého človeka, keď ho počujeme, tak vieme, že sa jedná o nás. A pokiaľ si ho niekto nezapamätá na prvý raz, tak vyvolá u dotyčného pocit, že mu na ňom nezáleží. Keď človek pri čítaní meno skomolí, je jasné, že nevenoval dostatočnú pozornosť ani len jeho prečítaniu a asi nie je pre neho dotyčný zaujímavý. Pokiaľ je meno pre vás ťažko čitateľné, je lepšie sa radšej opýtať ako skomoliť. Pred časom vo Viedni mal jeden pán problém s mojím menom, tak ma na rovinu požiadal, či by som mu ho nemohol prepísať po nemecky, aby ho správne čítal. Doteraz mám dobrý pocit z toho, že mu záležalo, aby ma správne oslovil.
Poznáte ľudí, ktorí sa neustále snažia pritiahnuť pozornosť na seba? Vykúkajú na nás z novín, tlačia sa neustále do televízora, namaľujú sa na reklamné pútače a pritom bežný človek by ich má plné zuby a za priateľov by ich mať nechcel. Každým kúskom tela sa snažia vzbudiť u druhých záujem o seba. Nemusia to byť zrovna politici, je veľa ľudí, ktorí spoločenskú udalosť využívajú k tomu, aby povedali, kde boli, koľko zarábajú, čo si môžu dovoliť. Málokedy si obľúbime človeka, ktorý má povesť chvastúňa. Kľúč, ako sa stať obľúbeným ale skôr spočíva vo vyvolaní pocitu, že máte úprimný záujem o druhého, nie o seba. Prečo by sa mali ľudia úprimne zaujímať o vás, keď sa nezaujímate poctivo vy o nich?
Asi nie je zložité povedať, o na čo sa pýtať, aby si bol dotyčný stopercentne istý, že sa o neho zaujímate úprimne. Vďačnou témou sú deti, veď kto by sa rád nepochválil, navyše je možné, že sa reč zvrtne na zábavné príhody. Inou možnosťou je zdravie, čo druhý ocení, že vám záleží aj na jeho problémoch, akurát takéto debaty bývajú zväčša nudné. Jeden americký senátor sa raz priznal, že keď ho osloví niekto starší a on si nevie spomenúť, kedy ho videl, tak mu po zdvorilostných frázach položí otázku: „A čo tvoja chrbtica, už je to s ňou lepšie?" Povedal, že sa s touto vetou netrafí tak v jednom prípade v desiatich. Jeho voliči sú nadšení, lebo sa zaujíma o ich starosti a pamätá si, že mu hovorili, že ich bolí chrbát (hoci oni sami si nespomínajú, kedy mu to vraveli). Samozrejme, táto veta sa nedá použiť, keď sa jedná o ľudí bez chrbtovej kosti.
Pred časom som bol s jedným stavbyvedúcim na obede. On je maďarskej národnosti a začal z ničoho nič rozprávať o maďarských šachistoch. Rozprávali sme sa dosť dlho, tak som navrhol, že nech si dáme niekedy partiu. Povedal mi, že to nie, lebo hrať nevie. To, čo mi rozprával si prečítal ráno v novinách. Hoci šachovú rubriku nikdy nečíta, v ten deň si ju prečítal, lebo vedel, že ja hrám šach. Nehovoril o nových tepelných izoláciach, nehovoril o ich dedinskom futbalovom mužstve, nehovoril o svojom novom byte. Hovoril o tom, čo zaujíma mňa a nie jeho.
Sú ľudia, ktorí zásadne hovoria iba o svojich koníčkoch a potom všade radostne rozchyrujú a výskajú, že našli niekoho, kto má rovnaké záľuby a toľko si majú spolu povedať. Ale sú aj ľudia, ktorí si majú s každým čo povedať, lebo hovoria o veciach, ktoré zaujímajú jeho spoludiskutéra a keď o tom nič nevedia, tak aspoň so záujmom počúvajú. A pokiaľ ste nad vecou vy a vidíte, že sa na vašu reč nechytá, tak je na vás, aby ste tému zmenili. Na koniec sa vrátim k Eisenhowerovmu výroku. Pokiaľ ste v kolektíve obľúbení, tak sa aj pri najmenšom náznaku problému vystrčí s radosťou niekoľko párov rúk, aby vám pomohlo. Pokiaľ si vás budú vážiť, tak budú radi, že vám môžu pomôcť. Javí sa to tak, že sympatie okolia nezávisia od okolia, ale od vášho správania k nemu. Ako hovorí klasik: keď chceš zmeniť druhých, treba začať od seba.
