Hneď na začiatok chcem povedať, že hoci sa to voláTrnavská stovka, trasa nejde cez Trnavu a dokonca to ani nie je stokilometrov. Prvý paradox je spôsobený tým, že trasu organizuje Trnavskýklub diaľkoplazov a turistov. Oficiálne je dlhá 91,486 kilometra, ja somnameral 93,12, čo svedčí zrejme o tom, že nepoznám všetky skratky. :-)
Štart
Atak sa o šiestej ráno nachádzam pod hlavnou stanicou a dostávam číslo97. Presný počet spolublbcov, ktorí sa tiež chystajú na takú zabijáckutrasu neviem, odhadom ale nechýba veľa do troch stoviek. Žiadenhromadný štart sa nekoná, lebo by nebol technicky možný, akonáhleodovzdám kartu na prihlásenie, vyrážam smer Kamzík. O chvíľu mapredbehne zopár nadšencov, ktorí diaľkový pochod ponímajú ako beh vhorskom teréne a hneď zo začiatku sú prudkí ako črevný problém. Medzi nimi aj kolega Filip, ktorý nakoniec dobehol do cieľa šiesty. No ja to beriem trošičkupomalšie.
Prvé kilometre
Prvého človeka, ktorého predbieham sa pýtam, či je to ešteďaleko. Na Kamzíku je o pol siedmej nádherný výhľad, keď čisté ovzdušiedovoľuje vidieť až Zobor, vzdialený 76 kilometrov. Postupne sasamovoľne sformovala skupinka siedmych autodeštrukčných dobrodruhov arozprúdi sa debata o starších ročníkoch. Spomína sa chlapík, ktorý išiel iba s malým ruksakom a kolega ho dobehol, keď držal v ruke otvorenú plechovku od piva. Kus štreky išli spolu. Keď chlapík dopil pivo, stlačil plechovku a strčil si ju do ruksaku. Po čase poslal náhodného sprievodcu dopredu, že on ho dobehne, zabehol do lesa a o chvíľu sa vrátil s ďalším pivom v ruke. Na tom by nebolo nič podozrivé, veď odskočiť si treba, ale keď to zopakoval štvrtýkrát a vždy otvoril ďalšie pivo, tak sa ho spoluchodec opýtal, že ako sa mu toľko pív zmestí do ruksaku. Vtedy vyšlo najavo, že ten smädný turista mal geniálny nápad a v predchádzajúcich týždňoch si asi na päťkrát prešiel celú trasu a po lese poschovával plechovky, aby mohol na stovke zaháňať smäd s ľahkým batohom. Nakoniec sa ale trochu prepočítal, lebo na Bukovej už bol na mol opitý a tam svoj pochod aj predčasne ukončil.
Ale vrátime sa do rannej atmosféry na asfaltke k Bielemu krížu. Ohlušujúci rachot zhora a spoza zákruty sa na voľnobeh rúti dole stará modrá volga, pred ktorou turisti uskakujú na stranu do priekopy. Valí sa ako blázon, pri skupine ľudí ani len nepribrzdí, akonáhle ju minie dupne na pedál a v šmyku skoro skončí v priekope, nazúrený vyskočí z auta a hnusne začne chodcom nadávať. Tí udivene pozerajú, čo je to za vyšinutého agresívneho jedinca na turistickej ceste, kde nemá čo hľadať, sa im ešte vyhráža. Keďže je ich ale sedem a nikto jeho slovník neopätuje ani neokomentuje, naskakuje do auta a zase v štýle Schumachera ohrozuje ďalších diaľkoplazov. Až po chvíľke sa posledný zo skupinky prizná, že tomu vodičovi gestom ukázal v zmysle, že či mu nehrabe, preto taká prudká reakcia.
Kolegovia bicyklisti
Po čase a prvej kontrole sa skupinka rozpadáva a debaty pokračujú. Pred Pezinskou Babou sa dostávam do kontaktu s cyklistami, ktorí vyrazili na trať neskôr. Osobne by som privítal, keby ich naopak organizátori posielali pred chodcami, lebo ich divoké zjazdy sú priam živnou pôdou pre nebezpečné kolízie. Hoci chodci sú ochotní im uhnúť, málokto však pritom aj zastať a dostať sa z tempa. Mne sa skoro podarila škaredá zrážka, keď som ukročil nabok jednému cyklistovi, a keď prefrčal, spravil som krok do strany naspäť na chodník, ibaže za ním išiel druhý, ktorého som predtým nevidel, keďže bol za prvým schovaný. Inak medzi cyklistami stretávam Danku , ktorá nakoniec medzi bajkermi, aby som bol v ich slovníku, došla do cieľa tretia, takže gratulácia smeruje k nej. Dlhší úsek cesty až po Čermákovu lúku prebieha tak, že dolu kopcom a po rovine obiehajú oni mňa, hore kopcom fučia, tlačia bajky a vedľa nich zľahka poskakujem ja. Zo Skalnatej je prudké veľmi šmykľavé klesanie, na ktorom tiež vedú bicykel vedľa seba, čo sa samozrejme nezaobíde bez mojich podrývačných vecí, že načo si brali také závažie, ktoré je treba aj dole kopcom tlačiť.
Veľká Vápenná
Prvá kríza prichádza po menšom obede na Čermákovej lúke. Nohy trochu oťažievajú, tempo vedome spomaľujem a na Hubalovú doslova prikrivkám. Zvyčajne si v podobných prípadoch zvyšujem morálku spevom, tentokrát nepomáha ani moja najobľúbenejšia pochodová pieseň Směr Praha. Až výhľad na pekných vápencových Taricových skalách vlieva nové sily do tela, obed je zrejme už strávený a v Sološnickej doline som veľmi rýchlo, keďže sa jedná o jediný úsek, ktorý som utekal, lebo bol značne dole kopcom. Výstup na Roštún, najvyšší bod na trati s výškou 752 trvá asi hodinu a o tretej po obede som tam. Asi v polovici cesty s nádherným výhľadom. Pod Vápennou je jedna z kontrol, kde pri stolíku dávajú na lajstro pečiatku, že som tam skutočne bol. Títo mi tu ponúkajú akúsi malinovku, pričom sami výdatne nasávajú nejakú pálenku. Malinovka je síce mojim piatym najobľúbenejším nápojom na turistike, ale problém je v tom, že pijem zásadne iba prvé štyri. Neskôr dole stretávam štvorkolkárov. Dvaja sedia na jednej mašine a spokojne si rachotia. Po predchádzajúcich skúsenostiach viem, že polícia nemá techniku na to, aby ich naháňala po hore, aj tak ale volám na 158. Trochu rezignovane iba sucho poviem, že im chcem oznámiť, že takí ľudia tu sú a očakávam, že príslušník ma už nemôže ničím prekvapiť. No figu borovú. Policajt sa ma opýta, akú majú ešpézetku. Škoda, že mi ju tí dvaja nepovedali. O štvrť na sedem prichádzam do Bukovej k šenku s veľkým červeným transparentom: Trnavská stovka. Rýchlo dám do seba jeden guláš a idem ďalej. Tentokrát sám.
Ťažká kríza za Bukovou
Dlhý úsek pred Bukovou vedúci po asfaltke a štvrťhodinová pauza si pýtajú svoju daň. Navyše sa mi po ceste zodrali podrážky na beztak starých topánkach, takže cítim všetky kamene, na ktoré stúpim. Každým krokom bolia chodidlá a zisťujem, prečo sa to volá stovka - asi na sto miestach stokrát oľutujem, že som sa na to podujal. Chvíľky absolútneho zúfalstva sa vo veľmi krátkych intervaloch striedajú s chvíľami, keď som skalopevne presvedčený, že to dokončím. Až keď sa vymotám spoza kameňolomu a chatových osád a znova sa dostávam na lesný chodník, opäť ožívam. V krátkom časovom slede v prítmí zbadám asi dvadsať metrov odo mňa plachtiaceho jastraba a stádo šesťnástich, pravdepodobne muflónov, neviem presne, lebo také príšery vidím prvýkrát. Vzhľadom k tomu, že nemám záujem urobiť čo len jeden krok navyše, som značne nespokojný vždy, keď nie je na prvý pohľad jasné, kadiaľ vedie značka ďalej. Chudáci značkári by sa dozvedeli všetko o svojej rodine až do siedmeho kolena, keby boli nablízku. Na kontrole v Rakovej sa nechávam ponúknuť čajom a po pár sto metroch zisťujem, že ma bolí už iba pravá noha. Ja debil som si mal dať toho čaju aj do druhej nohy.
V hore potme
Medzitým prichádza súmrak a tma. Zapínam svetlo a povedľa gaštanovej aleje smerujem do lesa na Mihalinovej. V bielom svetle nevidno, čo je blato a čo pevná zem. Niekoľkokrát pri šmyku zatancujem, že by mi aj v Lets dance závideli a Ďurovčíkovi by vlasy zbeleli. Tesne pred vyústením na úsek lepšej cesty som si ale zle vyberám terén, ľavá noha vďaka mazľavému sajrajtu letí predo mňa, pravá už nestihne zareagovať a zem sa akosi tvrdo priblíži k mojej osobe. Vzápätí sa horou ozývajú výkriky, že koho a čo všetko súložím, že nezainteresovanej lesnej zveri to pripadá akoby sa Jóžin z Bažin chvastal životným orgazmom. Ako na potvoru, potok je hneď vedľa, ibaže sa k nemu nedá dostať cez všelijaké pichľavé zelinky, z ktorých by mal možno radosť Juraj Fándly, rozhodne však nie zasvinený Marušic v krátkych nohaviciach. Keby to bolo aspoň v Piešťanoch, očakával by som, že vstanem zdravší a do cieľa dobehnem, v lese pred Dobrou Vodou som ale vstal iba špinavší. A ešte chvíľu na to mám telefonát, z ktorého počujem iba hurónsky smiech a vetu: "Skonči to, přijdi a já ti tady naliju." Na začiatku Dobrej Vody ma ale dobieha skupinka troch chalanov - Jano, Juraj a druhý Jano, ku ktorým sa pripájam.
Finiš
Posledná kontrola je v reštaurácii v Dobrej Vode. Zrovna sa tam koná zábava a hneď ako vstúpim, všetky ženy sa začnú obzerať, že kde sa to konajú chlapské zápasy v bahne. Zrejme si mysleli , že rodová rovnosť zašla už aj do tejto oblasti. Pečiatkári mastia za nesúvislých rečí poker, chvíľami namiesto žetónov prihadzujú vodku a snažia sa mi nahovoriť, že mi dajú diplom. No, ibaže ja chytám dvadsiatyšiesty dych a spolu s tými troma vyrážame vo výbornej a destilátmi posilnenej nálade po asfaltke smer Brezová. Ktosi dostal nápad, že venuje Trnavskú stovku nejakej dievčine, čo má meniny, že mali by sme tam dojsť pred polnocou. Ja poznamenávam, že výraz darujem Trnavskú stovku mi skôr evokuje, že za ňu zaplatí štartovné. To dievča za to zrejme stojí, preto sa o to pokúsime. Až doma som zistil, že meniny mal Róbert, verím však, že Trnavská stovka ako darček tú slečnu potešila. Cesta prešla mimoriadne rýchlo za rečí o výstavbe tunelov kombinovaných so sprostými vtipmi. Po ceste z kopca dole do cieľa dokonca utekáme, ibaže ja už nie som stave dlho sa tak premiestňovať a do cieľa v škole v Brezovej dokráčam päť minút pred polnocou. Najskôr zamierim do prvej miestnosti, kde sa svieti, tam sa ale ocitám zrejme na nejakej svadbe a rýchlo ma odtiaľ vyšikujú, že nemám kravatu. Danka ma na bicykli trhla o štyri hodiny, hoci štartovala dosť po mne. Nabudúci rok to bude riadna fuška to na ňu dohnať. Ale dnes mi prezradil môj dedo techniku, ako by sa to dalo: "Keď ideš na takúto túru, mal by si predtým trochu trénovať."
Víťazné gesto v cieli s diplomom.
Fotka pod tabuľkou, ktorá určite vyjadruje pocity všetkých, ktorí sa prečítali až sem.
Dúfam, že som vás správne nabudil na budúci ročník... ;-)
