Najskôr k tomu športovému potápaniu. V podstate sa jedná o plávanie s plutvami, ktoré sa vo veku asi jedenásť rokov menia za jednu plutvu pre obe nohy - monoplutvu (viď obrázok), v žargóne nazývanú Monika. No a táto súťaž sa konala zrovna v čase, keď som začal plávať s Monikou. Takže na základe rozhodnutia trénera som dlhé disciplíny plával s klasickými plutvami a na krátkych som sa topil s jedným kusom laminátu.
A bolo to doslova topenie. Hladkú stovku som s ňou takmer nedoplával a z celého štartového poľa som skončil predposledný. Pri päťdesiatke pod vodou som pätnásť metrov pred koncom od zúfalstva vyfúkol všetok vzduch z pľúc a posledných desať metrov som doplával so zavretými očami skoro v bezvedomí. Keď už som sa rozhodol, že už sa skutočne musím vynoriť, lebo budú po mňa skákať, tak som vrazil do konca bazénu. Vtedy som aj prvýkrát závodne plával osemstovku, ktorou ma všetci strašili. Niečo to do seba asi malo, lebo na túto najdlhšiu disciplínu nebolo sedem-osem rozplavieb ako na ostatných, ale iba jedna, aj tak bola ešte jedna dráha voľná. Obul som sa do mojich plutiev a riadil som sa heslom: „Už aby to bolo za mnou." A to doslova, lebo na prvej stovke som mal o dve sekundy lepší medzičas ako na čistej stovke. To skoro privodilo infarkt nášmu trénerovi, ktorého sme všetci svorne oslovovali Sutre. Až po niekoľkých rokoch som sa dozvedel, že to vzniklo zo slovného spojenia súdruh tréner. No, ale zatiaľ čo vo všetkých disciplínach som bol tak okolo 30 miesta z 35 ľudí, na osemstovke som bol šiesty. Ukázalo sa, že mojim najväčším problémom pri dlhých tratiach bolo počítanie bazénov. Keď som prvýkrát kedysi plával štyristovku (16 bazénov), tak som chcel skončiť o štyri dĺžky skôr.
A po takýchto nemastných-neslaných výkonoch prišlo v nedeľu vyhlasovanie víťazov. Pochváliť najlepších bola vzhľadom k množstvu disciplín dlhá a nudná ceremónia, kde sa aj tak stále striedali tí istí ľudia a ostatní len tlieskali. Až zrazu zahlásili: „Martin Marušic" a ja som začal tlieskať a neprestával v debate s kamarátom. Keď to zahlásili druhýkrát, tak ma ostatní prerušili a vyslali ma na bedňu, pritom som stále nevedel, čo sa vlastne deje. Tam riaditeľ pretekov s hlavnou rozhodkyňou mi dali zlatú medailu a plavecké okuliare. Hlavnú rozhodkyňu (trénerku v našom klube) chvíľu pred vyhlasovaním za veľkej radosti všetkých hodili oblečenú do vody, takže pripomínala skôr Miss mokré tričko ako váženú osobu. A v tejto chvíli, kde sa očakávalo, že verejne poďakujem trénerovi, kondičnému trénerovi, masérovi, fyzioterapeutovi, mamičke, anabolikám a socialistickej vlasti, tak zo mňa vyšla veta: „Pani trenérka máte peknú podprsenku." Zjavne sa nepotešila môjmu úprimne myslenému komplimentu a medzi zuby precedila: „Ty drzák, ešte ťa dodatočne diskvalifikujem."
No a potom vo vlaku mi od Košíc až do Bujanovského tunela vysvetľovala, čo som to vlastne vyhral. Medzi všetkých závodníkov sa podľa umiestnenia rozdelil určitý počet bodov. Tie sa na záver sčítali a v mojej vekovej kategórii som ich mal najviac, lebo som sa ako jediný zúčastnil osemstovky, kde som bol šiesty. Iba toto šieste miesto mi vynieslo toľko bodov, že v mojej kategórii nikto nemal v súčte všetkých viac, pritom ja som sa pravidelne na výsledkovej listine ocital v obklopení ľudí o kategóriu nižšie.
Okrem tejto medaily som vyhral ešte jednu bronzovú za jednu štafetu, ale tá nemala vysokú špotrovú hodnotu, keďže sa toho preteku zúčastnili iba tri štafety.
