Ako sa slovenský chlapec do tunela vybral

I v jedno slnečné predpoludnie stál šuhajko s obrovským pätnásťkilovým kufrom v Bratislave pred hlavnou stanicou. Chystal sa na trojmesačnú stáž do firmy Porr Tunnelbau na stavbu železničného tunela H3-4 Münster/Wiesing.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Vlak z Košíc, pokračujúci do Viedne, samozrejme mešká, tak si cestovateľ na nástupišti vytiahne knihu a ponorí sa do sveta devätnásteho storočia. O chvíľu príde k nemu otrhaný človek, niečo mu povie, načo on začítaný dosť hlasne odpovie: "Nie, ďakujem neprosím si." a číta ďalej. Zrazu si uvedomí, že sa celé nástupište smeje. Trochu sa zarazí, zapichne prst do knižky a vedľasediacej pani sa opýta: "Čo sa ma to vlastne ten chlapík pýtal?" S potlačovaným smiechom dostane odpoveď: "Ten bezdomovec povedal - Mladý pane, niečo pod zub? - a vy že si neprosíte. Chudák od tej hanby rýchlo zmizol." Cesta začína.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vo Viedni si naplánoval obed, mal mať na to tri štvrte hodinu. Ibaže meškajúci vlak príde na Westbahnhof päť minút pred odchodom rýchlika do Bregenzu. Budúci stavebný technik usúdi, že to stíha a v prvom stánku si kupuje plátok pizze. Samozrejme predavač má času habadej. Krája to akoby hral šach, papierovú misku musí vybrať z novej várky, čo samozrejme sprevádza nadávkami. Mizne kdesi vzadu, keď sa konečne zjaví, zistí, že nemá čím prerezať obal, zase sa vracia. Pre jeho škodu, ale odchádzajúc prehovorí niečo s kuchárom - po rusky. Nato sa chytí nervózny zákazník a slovensko-ruskou vetou:"Durak, mne ide pajezd" ho riadne zaskočí. Padajú vety o tom, že mal skôr povedať, že je ich, už to mohlo byť. Zrazu ide všetko rýchlo.

SkryťVypnúť reklamu

Minúta do odchodu vlaku. Cestujúci už vzorne sedia vnútri a netrpezlivo čakajú na odchod. Rodičia cez okno dávajú posledné rady deťom, aby sa správali slušne. Vtedy na nástupište dobieha Marušic a číta veľký nápis na poslednom vozni - 27. Boháča, miestenka je do vozňa číslo 13. V ľavej ruke pizza, v pravej za sebou veľký kufor a najrýchlejším krokom, akého je schopný, mieri dopredu. V strede vlaku doslova preletí okolo výpravcu, ktorý ho už posiela nastúpiť. V žiadnom prípade. Otočí sa, bežiac dozadu pizzou ukazuje na kufor a kričí po ňom, že s tým sa on nebude predierať narvaným vlakom, keď má miestenku vo vozni číslo 13. Aj výpravca pochopí. Vagón trinásť je hneď prvý za lokomotívou, už za nástupišťom. A tam u dverí je vytúžené sedadlo, kde sa môže začať obedovať. O niekoľko minút prichádza vlak do stanice Hütteldorf, kde sa z ampliónov ozve: "Zmeškaný vlak do Bregenzu stojí na nástupišti..."

SkryťVypnúť reklamu

Počas jazdy prichádza sprievodca. Dostane do ruky lístok a hneď začne: "Pane, to musíte vystúpiť vo Wörgli, nie v Jenbachu, ako máte na miestenke." "Prosím? Veď tu na lístku je napísané Jenbach." "No hej, ale keď by ste išli do Jenbachu, musíte sa do Brixleggu vracať a na to lístok nemáte." "Počkajte, pozrite sem, tu mám vytlačené vlaky, na tieto som si pýtal lístok, prípoj mám v Jenbachu."

Zvyšok konverzácie nie je možné uverejniť, lebo zjavne xenofóbny sprievodca prešiel do svojho dialektu, ktorému slovenský chlapec prestal rozumieť. Uvedomujúc si svoju zjavnú nevýhodu v hádke, snažil sa cestujúci začať argumentovať v angličtine. Sprievodca zrejme rozumel, ale na priamu výzvu, aby mu to vysvetlil po anglicky, odpovedal, že sorry, ale on anglicky nevie, a neustále opakoval Wörgl, Wörgl, Wörgl a k tomu slová v nezrozumieteľnom dialekte. Ukazoval na lístok a neustále húdol svoje, že Jenbach je až za Brixleggom, takže nemôže ísť až tam, lebo by sa po tej istej trase vracal a na to lístok nemá. Akosi ho nezaujímalo, že na lístku do Brixleggu je napísané, že cez Kittsee, Viedeň, Salzburg a Jenbach. Keď nezabral ani na francúzštinu, tak sa ukončila hádka, že dobre, hovor si čo chceš. Plán ostal. Vystúpiť v Jenbachu, ísť na dohodnutý spoj a burša nechať na pokoji, veď dovtedy ho vystriedajú.

SkryťVypnúť reklamu

Ibaže čo čert nechcel, ten zmrd sa vo Wörgli zjavil vo vozni číslo trinásť a vyhrážajúc sa policajtmi pekne krásne pasažiera zo Slovenska vyhodil. Pre úplnosť dodám, že ten po pár dňoch s kolegovou pomocou spíše sťažnosť na sprievodcu s priloženou kópiou lístku a po čase príde od rakúskych železníc ospravedlnenie za chybu ich zamestnanca, ktoré mu už ale bude veľký trt platné.

Teraz stojí sám v prudkom lejaku na stanici vo Wörgli a hľadí, že osobák mu ide za štyridsať minút. Vytáča číslo na pána Göbla, že príde iným vlakom. Číslo nedostupné. Vytáča číslo na jeho zástupcu Kühna. Číslo nedostupné. Iné číslo na žiadneho budúceho kolegu nemá. Zatiaľčo stojí na ľudoprázdnej stanici v akejsi diere, na stanicu do Brixleggu príde chlapík s úlohou odviezť na stavbu stážistu zo Slovenska. Z vlaku nikto taký nevystúpi.

O dvadsať minút neskôr dorazí do Brixleggu osobák z Wörglu. Z hlúčiku ľudí nápadne vyčnieva mladý muž v letných nohaviciach a krátkom rukáve s obrovským kufrom. Je dvanásť stupňov a leje ako z krhly. Nemá ani predstavu, kadiaľ ďalej, kde hľadať stavbu, na ktorej sa má hlásiť. Jediný taxík pred stanicou si zobrala akási matka s dieťaťom. Tak teda sleduje zvyšných ľudí a dostane sa na hlavnú cestu, kde je pumpa. Tam vojde a nesmelo sa opýta, že kde sa tu stavia tunel. Usmievavá pumpárka s nepredstieranou ochotou začne vysvetľovať a vysvetľovať ... bohužiaľ tirolsky. Snažila sa devenka, ale jediné, čomu bolo rozumieť bolo mávnutie rukou doprava. OK, ide sa doprava. Po chvíli ďalšia pumpa. Ten istý scenár. Tentokrát sa neukazovalo rukou, ale bolo rozumieť aspoň ochcig méter rechs. Fajn, asi sa ide dobre. V jednej ruke dáždnik, v druhej sa ťahá kufor. Zrazu koniec dediny. Čert to vzal, kam teraz? Ako z neba sa zjaví pán na druhej strany cesty, ktorému je pocestný podozrivý. Rýchlo prebehne a pýta sa, aký objekt je hľadaný. Tunel. Áno, idete dobre, ale prečo tam preboha idete peši? Je to asi tristo metrov za dedinou a musíte ísť po ceste, chodník tam nevedie. Samozrejme, než tam praktikant došiel, každé auto ho ošpliechalo, takže bol úplne mokrý. Okrem toho sa mu štrk z krajnice zasekol kolieska na kufri, takže posledných sto metrov ho musí niesť.

Na stavbe je práve slávnosť. Začalo sa raziť. Reční spolkový minister dopravy, potom prezident rakúskej tunelárskej spoločnosti, riaditeľ rakúskych železníc. Na vrátnicu príde zamokrený stážista s obrovským kufrom. Kufor tam odparkuje a chytí prvého človeka po ruke. Je to starší pán Anthes, vedúci výstavby tunela. Povie, že pán Göbl niekam odišiel, ale dovedie ho k pánovi Kühnovi. Všetci sú v obrovskom bielom stane, kde sa odohráva slávnosť. Všade plno chlastu a žranice. Predstavia ho viditeľne podguráženému pánovi Kühnovi, ktorý počudovane odpovie, že o žiadnom stážistovi nič nevie. Ten nechápavo hľadí. Krvi by ste sa v ňom nedorezali.

Našťastie vedľa sediaci Bernd, ktorý ho pred hodinou autom čakal v Brixleggu na stanici, vie o čo ide a dokáže to Bavorovi vysvetliť. Ten sa všemožne ospravedlňuje, že na neho už medzitým zabudol. Potom asi päť minút hľadajú skladníka s kľúčom od stážistovej izby. Toho nájdu tiež oslavujúceho, ale bez kľúča. Nevedno, či aj kľúč oslavuje, ale dvadsať minút trvá, než sa nájde. Bernd pozve príchodzieho na ich oslavu, že nech sa naje, ten sa ale medzi úplne cudzími ľuďmi nebude cítiť zrovna najlepšie. Poďakuje a umiestni sa LHK na svoju posteľ. Tri mesiace tu bude spávať...

Martin Marušic

Martin Marušic

Bloger 
  • Počet článkov:  172
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Profesionálny tunelár"Slovo tunelář vymysleli bývalí kvazikomunisté jako součást své předvolební populistické kampaně."Viktor Kožený Zoznam autorových rubrík:  Prihodilo sa miTunelovanieVodné dielaPlanéta ZemHistoria est lux veritatisSlovenská sosajety (vážne)Odpočutékrížom-krážom64 políSlopeme s monitoromMostySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

276 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu