Martinove pokusy o nadobudnutie vedomostí z jazyka francúzskeho

História Martinovej francúzštiny sa začala už v útlom detstve. Jeden jeho obľúbený člen rodiny, mu spieval pesničku:

Napriek intenzívnej príprave k spievaniu a francúzštine podľa Komenského zásad, jediným prekvapivým výsledkom tejto činnosti bolo, že obetavý člen rodiny si od otca vyslúžil prezývku Sirlepon.

Ďalší, tentokrát už úspešnejší pokus, nastal až keď mal Martin devätnásť rokov. Jeho mama si položila otázku, že prečo by aj stavebný technik nemohol zo sna recitovať Baudelairea v origináli a presvedčila ho na argumenty z prvého odstavca. Nejakým veľmi záhadným spôsobom dokonca odvodila, že Martin má nadanie na jazyky, čím vlastne zákerne udrela na jeho ješitnosť, proti čomu už on nemal obrany. A tak sa vybral na prvú hodinu...

Mimoriadne potešujúce bolo prvé zistenie, že je tam vlastne jediný muž medzi samými ženami. Úsmev ho však hneď prešiel, keď prvýkrát otvoril učebnicu. V prvej lekcii sa len tak, medzi rečou, spomenul Hitchkockov film Les oiseaux (Vtáky) a Martin nebol schopný do konca hodiny tú skupinu samohlások ani len správne obkresliť do zošita. No ale keďže do konca kurzu nebolo možné sa neustále tváriť, že tam nie je, raz to muselo prísť. Učiteľka si myslela, že by ho mohla zobudiť mužskou témou, tak položila otázku: Qui est Michael Schumacher? (Kto je Michael Schumacher) a ukázala prstom na neho. Hlavou mu preblesklo všetkých desať francúzskych slov, ktoré ovládal a podarilo sa mu z nich zostaviť vetu, ktorú nesmelo vyjachtal: Il est chauffeur. (Je šofér.) Táto prvá vyslovená francúzska veta mala u okolitý žien ohromný úspech, z ktorého sa až zdesil a usúdil, že predsa len tie baby na francúzštinu letia.

A pokrok sa už nedal ďalej zastaviť. Po dvoch mesiacoch sa Martinovi podarilo bez pomoci slovníka prvýkrát napísať slovo aujourd´hui (dnes) a po ďalšom mesiaci trénovania, dokonca aj vysloviť. Už za pol roka bol schopný skonštruovať vety typu: Je n´ai plus mon stylo. (Už nemám pero.) Túto vetu si mimoriadne obľúbil, keďže pri jeho zábudlivosti veľmi často na ňu prišla reč. Určite častejšie ako na niektoré vety z učebnice typu: Il regarde poliment. (Díva sa zdvorilo). Veď ako často aj v slovenčine skonštatujete, že na vás niekto zdvorilo čumí?

Chvíľami nadobudol podozrenie, že francúzština vznikla z maďarčiny. Zvlášť pri otázke Qui est? ktorá mu pripomenula maďarské Ki az? pričom sa to vyslovuje rovnako a znamená to isté - Kto je? Neskôr sa to síce nepotvrdilo, ale Martin ako prvý vyslovil hypotézu, že túto otázku zaviedol do francúzštiny Nicolas Sarkosy.

Časom Martin zistil, že veľakrát sa dá preklad vety jednoducho odhadnúť podľa podobnosti slov. Nepochopil síce, prečo sa na slove l´hôtel píše ten vokáň, ale bolo mu zrejmé, že slovo hotel, podobne ako slovo demižón, spoločne napríklad s príborom, určite priniesol do Francúzska Štefánik. Len jedenkrát sa Martin popálil, keď na všeobecnú hanbu výraz Le Bourgeois Gentilhomme preložil ako Buržuj džentlmenom, pritom sa jednalo o Molièrove dielo Meštiak šľachticom.

Veľmi častou Martinovou prácou bolo vymyslieť vzory, podľa ktoré by francúzštinu obsiahli. Najskôr začal s výslovnosťou. Jeden z prvých trapasov bol, keď svoje vlastné meno vyslovil po slovensky Martin. Vo francúzštine sa tak ale vyslovuje ženské meno Martine. Jeho meno sa vyslovuje ako Martán*. Keď Martin prečítal Berlin po nemecky Berlin, tak mu bolo povedané, že sa to číta francúzsky Berlán. Hneď nato vymyslel vyslovovací vzor - Martin, ktorý sa používa na slová končiace -in. Vzorom Martin si ale zase privodil trapas, keď podľa neho vyslovil meno Stalin ako Stalán a nikto nerozumel. Totiž Francúzi píšu Staline a vyslovujú rovnako ako my. Rovnako tak píšu Lénine, Poutine... A keď teda vymyslel pravidlo, že cudzie priezviská sa vyslovujú rovnako ako v pôvodnej reči, akurát sa upraví ich písaná forma, narazil na meno dnešného prezidenta Medzinárodného menového fondu (vtedajšieho francúzskeho ministra financií) Dominique Strauss-Kahna a prečítal ho po nemecky ako Štrauskán. Zase nikto nerozumel. Toto meno tí žabožrúti čítajú po svojom - Štroskán. Toto je trochu bizardné zistenie, lebo Štroskán už nemá ďaleko k slovenskému Pštroskán, pričom Strauss znamená po nemecky pštros. Už sa pomaly rysovalo ďalšie Martinove pravidlo, že nemecké meno sa po francúzsky vysloví tak, že sa najskôr preloží do slovenčiny a vyhodí sa prvé písmeno, keď zrazu prestal sedieť zvyšok priezviska, keďže Kahn je po nemecky čln. Z toho potom už plynú iba dva možné závery - Buď je francúzska fonlógia tak zvrátená a dekadentná, že žiadne pravidlá ju neobsiahnu, alebo sú naopak tie pravidlá tak skryté, že Martin nemá na to schopnosti ich niekedy objaviť.

Ale ani výslovnosť nemá zložitosťou na to, čo Francúzi stvárajú so svojimi slovesami. Martin sa postupne učil présent, imparfait, passé composé, plus-que parfait, passé simple, passé antérieur, passé proche, futur simple, futur antérieur, futur proche, subjonctif présent, subjonctif passé, subjonctif imparfait, subjonctif plus-que parfait, conditionnel présent a conditionnel passé, čo je 16 regulérnych časov. Okrem toho sa ale zo slovies používa aj infinitif passé, impératif, participe présent, participe passé a gérondif, čo sú ďalšie štyri tvary slovesa plus rozkazovací spôsob so svojím časovaním (infinitif présent je vlastne neurčitok, pod ktorým sa sloveso nachádza v slovníku, takže bol v zozname vynechaný). Ak by niekto aj tak pochyboval o zložitosti, v tabuľke nižšie je vyčasované sloveso juger (rozhodovať), jedno z najjednoduchších, ktoré patrí do tzv. 1. skupiny slovies, čo by mali byť slovesá pravidelné. Prakticky sa časy tvoria odtrhnutím konca a pridaním koncoviek alebo pridaním pomocného slovesa, ktoré sa časuje.

Ďalším Martinovým pravidlom, ktoré objavil bolo, že čím častejšie sa sloveso používa, tým nepravidelnejšie sa časuje. Najčastejšie slovesá ako être (byť), avoir (mať), faire (robiť), aller (ísť), connaître (poznať), vouloir (chcieť), savoir (vedieť), prendre (vziať), devoir (musieť), dormir (spať) vivre (žiť), voir (vidieť) atd. sú všetky nepravidelné. A keď by si človek logicky myslel, že naučí sa voir a potom devoir, savoir, pouvoir (môcť), pleuvoir (pršať), émouvoir (dojať), percevoir (vnímať) a všetky ostatné končiace sa na voir sa budú skloňovať rovnako, tak figu borovú. Každé z vymenovaných sa časuje trochu ináč. Keď sa mu neskôr dostala do rúk kniha Dictionnaire des conjugaisons**, našiel v nej 71 časovacích vzorov, pričom niektoré slovesá boli vzorom iba sebe samému.

Aj medzi tými pravidelnými z prvej skupiny však nájdete nemálo zádrhelov. Napríklad juger sa líši od slovies skupiny citer (citovať), že v minulom čase (passé simple) sa v juger zachováva e, kdežto pri citer nie (rozdiel: je citai a je jugeai - raz sme z neurčitku odtrhli celú koncovku -er, raz iba posledné -r). Pri niektorých slovesách sa v časovaní v budúcom čase mení y na i, napr. employer (zamestnať), alebo sa to ypsilon celé zmení na niečo iné ako v slove envoyer (poslať), ktoré sa v budúcom čase začne absolútne nelogicky správať rovnako ako sloveso voir s ktorým nemá inak nič spoločné. V iných slovesách pribudne už dokonca v prítomnom čase (présent) opačný dĺžeň - napr. acheter (nakupovať) - j´achète (nakupujem). Inde sa ten dĺžeň zmení z normálneho na opačný ako préférer (uprednostniť) - je préfère (uprednostňujem). Ďalšia skupina slovies je zase taká, že sa niektoré spoluhlásky zdvoja, ako s´appeler (volať sa) - je m´appelle (volám sa) alebo jeter (hodiť) - je jette (hádžem). V slovese commencer (začať) sa zase mení c na ç, ale pozor, v prítomnom čase iba vo výraze my začíname (nous commençons). A to v tomto odstavci boli spomenuté iba slovesá, ktoré sú v prvej skupine, o ktorej samotní Francúzi tvrdia, že sú pravidelné, pritom ako vidíte už v nich je riadny chaos. A Martin bol zo svojej obsedantnej úchylkyvšetko axiomatizovať totálne zúfalý, lebo jeho pravidlá mali vždy viac výnimiek ako prípadov, na ktoré sa vzťahovali.

Ale zo všetkých slovies je jednoznačne najnepochopiteľnejšie slovo asseoir (sadnúť), resp. jeho zákernejšia zvratná forma s´asseoir (sadnúť si). Toto debilné slovo má dva rôzne správne spôsoby časovania, napriek tomu si môžete byť istý jedným - v Martinovej francúzštine ho počuť nebudete. Proste to slovo je chytrejšie ako on, Martin jeho používanie nezvláda. Namiesto toho hovorí prendre la place, čo je francúzsky preklad nemeckého výrazu (Platz nehmen), o ktorom nemá ani tušenia, či je správny (ale je takmer skalopevne presvedčený o opaku). Preto vždy jeho vyslovenie sprevádza gesto, keď ukáže na stoličku a Francúzi zvyčajne pochopia.

Každopádne sa francúzsky jazyk Martinovi veľmi zapáčil. Istú dobu, keď mu to kolidovalo so školou, dokonca v škole blicoval, aby mohol rozprávať touto rečou. Išlo konkrétne o prednášky z predmetu Pružnosť, pevnosť II., ktorý ktosi hneď na prvej prednáške po skupinke úvodných integrálov premenoval na Ravingerove háky.

Osobitnou kapitolou bývali testy, ktoré dostával každého pol roka, aby mohol postúpiť do vyššieho kurzu. Tieto vždy boli zamerané na nejakú konverzačnú tému a skoro vždy to bolo životné prostredie. Akoby Francúzi kecali iba o počasí a trvalo udržatelnom rozvoji. Najväčšiu traumu mal z posluchovej časti, kde pustili nejakú reportáž zo správ a on mal odpovedať na priložené otázky. Raz bol test zameraný na hluk okolo nás a posluchová časť bola reportáž z akejsi dediny blízko letiska. Pri pýtaní sa na názor jedného občana preletelo ponad neho lietadlo. Televízor zachrčal a neprestal, kým l´avion neuletel. Do toho ten trtko otváral hubu ako vianočný kapor, keď ho blondína škrtí. Vzápätí Martin pozrel do papierov a tam stála otázka, o čom ten týpek rozprával...

Mimochodom, nevie sa podľa akých kritérií zistili tvorcovia učebníc, že priemerný Francúz vie rapotať iba o životnom prostredí a o kvalite bagety. Raz Martinovi vybavili obed s vyslancom Európskej komisie pri Úrade pre finančný trh, Ericom Molsonom, a počas asi pol hodinovej debaty pri rezni bol hlavný bod programu Ericovo kúrenie. Lebo si sťažoval, že mu je permanentne zima. Učebnica samozrejme neponúkala žiadnu slovnú zásobu na tému naštelovanie plynového kotla, zato kládla dôraz na fotky Georges Pompidoua od Valéry Giscard d´Estainga.

Toto rozpoznanie ksichtov ale má jeden význam. Dobrou vecou, ktorá Francúzov vždy zaujme (ale to neplatí len o Francúzoch, ale o príslušníkoch každého národa) je, keď viete niečo o ich histórii. Keď sa Martin stretol s jednou slečnou z Anjou, tak jej hneď povedal, že to predsa vie kde je, keďže sme mali kráľa, ktorý sa volal Charles Robert d´Anjou (Zhodou okolností francúzski dejepisci ho nazývajú Charles Robert de Hongrie - Karol Róbert Uhorský). A ona iba hľadela. Potom jej ešte povedal, že z Anjou nepochádzali iba uhorskí králi, ale celá britská dynastia du Plantagenêt, ktorej potomkovia vládnu doteraz a z ktorej pochádzali známi týpkovia ako Richard Cœur de Lion (Richard Levie Srdce) a Jean sans Terre (Ján Bezzemok). Obdivne hľadela znova.

Ak by ste si mysleli, že po štyroch rokoch už bude Martin plynulo striedať nárečia podľa toho, či sa práve nachádza v Île-de-France alebo Aquitaine, tak ste na omyle. Na obligátnu otázku:"Parlez-vous français?" (Hovoríte po francúzsky?) má pripravenú odopveď: "Selon le CV oui." (V životopise už hej.)

* Toto nie je celkom presná výslovnosť, pri prepise do slovenčiny je to ale najviac podobné originálnej francúzskej.

**Ripert P.:Dictionaire des conjugaisons, Maxi-livres, Lyon, 2002