Dlhé storočia bol súboj veľmi obľúbenou možnosťou ako splatiť urážku. Najčastejšie boli súboje zakázané, o to viac sa ale praktikovali. Alexander Dumas na ich staval zápletky svojich románov, iný Alexander - Puškin - pri jednom prišiel o život, rovnako ako hlavný zásobovač Washingtonovej armády a prvý americký minister financií, Alexander Hamilton. Matematici doteraz nerozdýchali, že tento svet pri dueli opustil génius Évariste Galois, ani nie dvadsaťjedenročný.
Už v Homérovej Iliade sa spomína, že najodvážnejší Trójan Hektór prišiel s návrhom ukončiť vojnu súbojom s nejakým Grékom a podľa výsledku skončí celá vojna. Jeho dlhý boj s Aiantom nakoniec prerušila noc a vojna pokračovala.
V rímskych dejinách sa zas objavuje príhoda, že tretí rímsky kráľ Tullus Hostilius sa počas vojny s mestom Alba Longa dohodol s albským kráľom, že o osude Ríma či Alby rozhodne boj medzi dvoma trojčatami. Hoci po prvej zrážke z troch bratov Horiatovcov dvaja padli, Rím aj tak vyhral. Posledný ich člen sa totiž proti presile troch Curiatovcov dal útek. Po chvíli však zastal a keďže Albčania boli rôzne ranení, neutekali za ním spoločne a to šikovný Riman využil na celej čiare a po jednom ich zaklal. Dnes sa na dejepise učíme o Ríme a nie o Albe Longe. Rímsky historik Livius by síce prisahal, že to bolo tak, moderní vedci si však skôr myslia, že sa jedná z veľkej časti o výmysel s nejakým historickým jadrom. Prísaha Horiatovcov je známe dielo Jaqua Louisa Davida z roku 1785, dnes vystavované v Parížskom Louvri.
Dejiny súbojov pokračovali v stredoveku. Vteda sa ním ale neriešili osobné urážky, ale súdne spory o majetky a z dnešného pohľadu zvláštnosťou bolo, že sa účastníci mohli nechať, a často to robili, zastúpiť niekým iným. Hlavne v Nemecku vznikla vrstva živnostníkov, ktorých prácov bolo chodiť po kraji a zabitím iných podobných podnikateľov riešiť spory, ktoré by dnes skončili na stole sudcu.
Novodobý duel prišiel s nástupom novoveku a úpadkom rytierstva. Súboje sa netýkali nevoľníkov, ale pánov. Už sa prestalo so zastupovaním, ktoré sa začalo považovať za zbabelosť a zmenil sa aj ideologický podtón duelu. Vyzvanie na súboj nasledovalo po nejakom akože pošpinení cti (napr. slovnom) a po absolvovaní súboja dotyčného človeka začali ostatní znova považovať za čestného.
Súboje boli vážnym problémom vo Francúzsku začiatkom sedemnásteho storočia. Vtedy za desať rokov zomrelo v dueloch asi 8000 ľudí a nespočetné množstvo bolo ťažko ranených. Podľa niektorých prameňov viceadmirál François de Montmorency iba za jeden rok zabil 40 oponentnov. Údajne v tej dobe vydal kráľ dekrét, že súboj sa môže konať až po štyridsiatich dňoch od výzvy, aby za ten čas schladli hlavy. A keďže štyridsať sa po francúzsky povie quarante (vyslov karán), vzniklo z toho slovo karanténa. Ale je pravda, že už som čítal aj iné vysvetlenia jeho pôvodu.
Mimochodom, do tej doby sa datuje zvyk, že muž chodí naľavo a žena napravo. Totiž na ľavej strane mali muži kord, aby ho mohli pravou rukou rýchlo tasiť, v prípade, že by dáme hrozilo nebezpečenstvo. Keď by bol muž napravo, kord by žene zavadzal. Dnes sa kordy nenosia a toto pravidlo sa pomaly vytráca. Veľkú renesanciu zažili duely po francúzskej revolúcii.
Od súbojov neboli ušetrení ani najvyšší prestavitelia štátov. V roku 1789 napríklad kapitán Charles Lennox , štvrtý vojvoda z Richmondu z kráľovej osobnej coldsteamskej gardy vyzval počas slávnostnej prehliadky na súboj kráľovho druhého syna, Vojvodu z Yorku. Princ úmyselne vystrelil do vzduchu, vojvoda, ale mieril priamo na neho a jeho guľka sa obtrela o princove vlasy. Lennoxovi kolegovia napísali k tomuto rezolúciu, kde uviedli, že "...postupoval statočne, ale nerozvážne." Musel odísť od gardy a ešte ho navyše za strieľanie na kráľovho syna vyzval na súboj írsky advokát Theophilus Swift, ktorý bol pri následnej prestrelke ťažko ranený a veľa nechýbalo a došiel by o krk.
A Spojených štátoch amerických sa súboj pomaly stal súčasťou politickej kultúry. Ako hlavného zabijáka Nového sveta ľudia poznali generála Andrewa Jacksona , ktorý sa stal siedmym prezidentom USA. Vzhľadom k tomu, že sa zaoberal právom (čo v tej dobe v novoosídlovaných krajoch znamenalo hlavne špekulácie s pozemkami), často sa súbojom končili ostré výmeny v súdnej sieni. Neskôr mienilo zabiť každého, kto sa akokoľvek vyjadril o jej žene. Problém bol v tom, že jeho prvý sobáš bol z akýchsi protokolárnych dôvodov neplatný (čo bolo v pohraničných oblastiach bežné) a po štyroch rokov ho musel s hanbou zopakovať. Tým sa stal terčom posmeškov, že spáva s cudzou ženou. Hoci v prvom súboji strelil ešte do vzduchu, neskôr už vždy mieril na protivníka. Istého Charlesa Dickinsona, ktorý sám mal na konte 26 obetí v súbojoch, trafil tak, že vykrvácal. Strieľal aj po senátorovi Thomasovi Hartovi Bentonovi, čo bol dôsledok hádky vzniknutej pri inom súboji a nezhôd v otázke pravidiel. Keď sa ujal prezidentskej funkcie, mal v tele dve guľky po súbojoch a rany mu z času na čas krvácali. Treba ale pripomenúť, že v duchu vtedajšej rétoriky pôvodne čestne myslené súboje často prerástli v pouličné hromadné bitky, pri ktorých sa vyťahovali dýky a pištole. Okrem prezidenta sa k gentlemanskému riešeniu problémov uchylovali aj iní významní ľudia a nebolo raritou, že aj priamo volení zástupcovia ľudu, za výroky v Kongrese. Priamo pri návšteve iného prezidenta Monroea tasili kordy anglický veľvyslanec a jeho francúzsky kolega a rozohnala ich až samotná hlava štátu, ktorá síce súboje ostro odsudzovala, ale kord pri sebe vždy nosila.
V Írsku sprevádzali súboje každé voľby. Zvláštne bolo, že častokrát sa strieľali aj členovia jednej rodiny a nielen bratranci, ale aj bratia. Zachovalo sa svedectvo o istom dôstojníkovi Macnamarovi, ktorý aj počas plavby na lodi trénoval mušku tým, že staval kurčatá určené na pekáč na hojdajúcu sa palubu a ustreloval im pištolou hlavy. Veľký írsky osloboditeľ Daniel O´Connell trénoval tak, že strieľal za jazdy na psov, ktorý sa priblížili k jeho koňovi. Keď bol triezvy, súboje odsudzoval, keď si však vypil vyzýval kde-koho. Raz dokonca ministra vnútra, Sira Roberta Peela. Ten túto záležitosť vyriešil z titulu svojej funkcie mimoriadne šalamúnsky. Do Calais sa dostavil, aby nebol považovaný za zbabelca, ale O´Connela nechal po ceste zatknúť, takže súboj sa nekonal.
V Anglicku boli v obľube aj pästné súboje, zvlášť medzi študentami, čo ostatne platí do dnešnej doby. Začiatkom devätnásteho storočia údajne na takom Etone neprešiel deň, kedy by sa nekonala aspoň jedna pästiarska potyčka. Vraj dostavníky, ktoré prechádzali okolo, zastavovali pri plote a cestujúcim to ukazovali ako atrakciu. Ak si myslíte, že boxovanie bolo menej nebezpečné, nie je tomu celkom tak. Občas sa stalo, že aj pri nich niekto umrel, napr. Ashley, syn Grófa z Shaftesbury . V Harrowe sa raz dokonca päsťami pobili dvaja budúci ministerskí predsedovia - Lord Palmerston s Lordom Aberdeenom.
V roku 1840 stanul pred súdom Hornej snemovne Lord Cardigan za súboj s istým poručíkom. Chceli ho z nej vylúčiť. Jeho obhájca ale priniesol zoznam všetkých členov oboch snemovní parlamentu, ktorí sa kedy preukázataľne zúčastnili nejakého duelu. Boli na ňom šiesti bývalí premiéri - Bath, Pulteney, Lord Shelburne , Pitt jr. , Canning a Vojvoda Wellington a okrem toho bývalý minister zahraničných vecí Castlereagh a vtedajší premiér Sir Robert Peel, ktorý sa, ako už vieme jednému súboju úspešne vyhol. Canning s Castlereaghom dokonca v roku 1809, mierili na seba, hoci nakoniec strelili obaja do vzduchu. Príčina bola, že Canninga odvolali z úradu ministra zahraničných vecí a obvinil svojho nástupcu Castlereagha, že jeho odchod zariadil zákulisným ohováraním.
V Prusku súboje ani neboli trestné. Bojovalo sa šabľami a cieľom nebolo zabiť, ale zapríčiniť súperovi ťažké zranenia a utŕžiť nejaké jazvy svedčiavce o statočnosti. Podobne sa ešte v dvadsiatom storočí k svojej prezývke Zjazvená Tvár dostal Hitlerov obľúbenec Otto Skorzeny , ktorý za mladi vo Viedni rád tasil šabľu. V Rusku zase boli pravidlá postavené tak, že sa nesmelo útočiť na hlavu. Zachovali sa svedectvá, že tieto duely boli mimoriadne smiešné, lebo obaja protivníci častokrát skláňali hlavu až takmer po zem.
Z dnešného pohľadu boli súboje častokrát komické. Napr. pri francúzskej revolúcii v roku 1830 sa šéfredaktor liberálnych novín Le Globe, Pierre Dubois stal poslancom za obvod Dolná Loira (Loire-Inférieur). Keď však stretol významného literárneho kritika Sainte-Beuva , ktorý nedostal žiaden úrad, tak ten ho nahnevaný oslovil "Monsieur le Deputé de la Gloire-Inférieur" (pán poslanec za horšiu slávu). Na to od Duboisa dostal pár faciek a výzvu na súboj. K nemu skutočne došlo. Problém bol v tom, že si vybrali termín, keď prišla prietrž mračien a prívalový dážď. Saint-Beuve trval na tom, že bude mať pri streľbe v ľavej ruke roztvorený dáždnik. Hoci strieľali na dvadsať krokov, obaja značne krátkozrakí literáti minuli a následne aj druhýkrát, načo sekundanti súboj ukončili.
Zaujímavé, že história zaznamenala aj súboj dvoch žien. Jednalo sa o kňažnú Metternichovú a grófku Keilmanseggovú, ktoré si to šermiarsky rozdali s nerozhodným výsledkom. Vôbec Metternichovci boli dosť temperamentní. Knieža Metternich, dokonca vyzval na súboj ruského cára Alexandra I. a dôvodom bola ako inak žena. A nikoho netrápilo, že boli obaja ženatí. Duel sa však nakoniec nekonal.
A ako to dopadlo v príbehu z perexu, si môžete pozrieť v klasickom westerne The Big Country z roku 1958.
