Scenár je stále ten istý už dlhšiu dobu. Niekto verejne vyhlási svoj názor. Hneď nato príde úder ťažkého kalibru. Je to populistické vyhlásenie. Hrozivé slovo, pri ktorom každý spozornie. Taká nehoráznosť byť populistom! Populistické znamená, že určené širokým ľudovým vrstvám. Čo je však zlé na vyhlásení, ktorým si chce niekto získať verejnú mienku? Keď sa ja rozhodnem, že v nedeľu nebudem píliť drevo, aby susedia mali pokoj, za čo mi poďakujú, je to populistické rozhodnutie?
Protiúder nedá na seba dlho čakať. Za svojím názorom si autor stojí a jeho komentovanie protivníkom je neobjektívne. Tu pozorovatelia začnú krútiť hlavami. Neobjektívne komentovanie je katastrofa. Objektívna poznámka je nezaujatá, vyslovená odhliadnúc od vlastných záujmov a prianí. Kto vlastne vyslovil, že je to neobjektívne? Prirodzene jedna zo zaujatých strán, tá to vie najlepšie. Zároveň dotknutá strana navrhne, aby sa objektivita kontrolovala. Samozrejme prvým nápadom je, že túto náročnú a zodpovednú úlohu si zoberie na plecia ona sama.
Protivník sa tak ľahko ale nevzdá. Na poznámku o neobjektivite, vytiahne zo slovníka cudzích slov strašnú zbraň. Autor je demagóg. Tohoto slova sa boja aj malé deti. Demagóg, to je už skoro diktátor. Je to človek, ktorý klamstvami usiluje získať vplyv na masy. Povedať jednoducho klamár, to sa nehodí, to je kde-kto, ale demagóg, to je iná kasta... Vtedy sa údajný demagóg obráti práve na verejnosť s tým, aby ho podporila. Veď on predsa žiadny demagóg nie je. A pridá ďalší geniálny návrh - ustanoviť nezávislú komisiu odborníkov. Pochopiteľne zároveň s týmto návrhom prednesie niekoľko mien, ktoré by v nej mali zasadať.
Zíde sa nezávislá komisia, ktorú zväčša zostavila tá strana, ktorá je u moci a začne situáciu analyzovať. Nezávislá je preto, lebo nikto nemá na ňu vplyv. Isteže ani tí, ktorí ju zvolali, čiže účastník sporu. Podobne aj Slovensko je nezávislá krajina. Akurát, je závislé od ruskej ropy... Druhý účastník zatiaľ všemožne presviedča, že v komisii sú zaujatí ľudia. Komisia sa nedá vyviesť z miery a táto nezávislá skupinka nasadených expertov údajne dospeje k spravodlivému výsledku.
Aký je to spravodlivý výsledok? Spravodlivý je predsa vtedy, keď každý dostane, čo si zaslúži. Akosi sa ale zabúda, že kto je kompetentný toto určiť. Veď v podstate každý si o sebe myslí, že by si zaslúžil viac, ako momentálne má. Kto stanoví skutočne spravodlivé rozhodnutie? Nezávislá komisia, verejnosť, ohlasy zo zahraničia alebo Božie mlyny? V našom spore je to jedno. Keď experti určia, kto má pravdu, príde ešte chabý pokus o označenie komisie za skorumpovanú, účelovo vytvorenú a neodbornú, ktorý víťaz šmahom ruku odrazí so slovami, že ustanoviť komisiu je demokratické riešenie.
Tu sa už nedá nič namietať, keď je niečo demokratické, je to vrcholne čestné. Povedať krivé slovo na demokraciu je gól do vlastnej brány. Demokracia je vláda ľudu, takže každý občan má pocit, že svojej krajine vládne. Niektoré štáty majú slovo demokratická priamo v názve. Zabúda sa ale na jeden aspekt, ktorý vystihol už Tomáš Garrigue Masaryk. Povedal, že by bol rád, keby v každom občanovi bolo trochu francúzskeho kráľa. Keby si každý občan hovoril: „Štát som AJ ja." Čo ale v dnešnej dobe ľudia robia? Svoju voľbu sofistikovane vysvetľujú nejakým menším zlom. Sami sa do politky nehrnú, lebo dopredu „vedia", že nemajú šancu. Takže aj vláda ľudu je reálne v mnohých smeroch obmedzená, je to ale dané obmedzenosťou samotného ľudu. Možno je to aj tým, že výsledkom práce poslancov sú pre bežného človeka ťažko zrozumiteľné zákony, ktorým mnohokrát nerozumejú ani tí, čo ich schvaľujú. Právne povedomie občana je často tvorené iba jedinou vetou, že sa pôjde sťažovať do Štrasburgu. Smutné, ale aj demokracia je slovo, za ktorým sa skrýva niečo trochu iné, ako sa prezentuje.
A na záver vám poviem, prečo je nefunkčný Ústavný súd - Populistickí demagogickí kompetentní nevedia demokraticky zvoliť nezávislých objektívnych sudcov, ktorí by boli schopní spravodlivo rozhodovať. Ani sa tomu nečudujem.
