George Washington sa narodil 22.2.1733 na plantáži Wakefield vo Virgínii. Ako prvý dorazil do Nového sveta Washingtonov pradedo, ktorý bol pastorom, ale vyhnali ho pre opilstvo z essexskej fary. Keď vám bude niekto vyčítať, že si príležitostne vypijete, môžete pohodlne argumentovať, že keby nebolo alkoholu nebolo by ani USA (a pravdepodobne by tu nebola ani väčšina tých, čo vám to vyčítajú). Samotný George meral 185 cm, čo bolo na tú dobu strašne veľa, mal extrémne veľké nohy a gaštanové vlasy. Pokojne by sme ho mohli nazvať metrosexuálom. Potrpel si na pekné oblečenie a keďže vtedy ešte nepoznali gél na vlasy, tak si ich namiesto toho pudroval a zväzoval zamatovou stužkou. Nikdy nikomu nepodával ruku, nie však zo strachu pred bacilmi, ale preto, že sa po vzore starej aristokracie ukláňal. Mal impozantnú postavu, ktorú rád využíval, keď jeho dôstojníci chceli utiecť z boja. Údajne ovplýval ohromnou silou v pažiach, čím dokázal strašne ďaleko dohodiť kameňom, ale nie je mi známe, či na to balil baby. V dnešnej dobe by to mohol využiť pri baseballe a všetky by po ňom šaleli.
Mal iba najzákladnejšie vzdelanie a ako šestnásťročný sa rozhodol byť zememeračom. Odišiel do hraničných oblastí, kde mal dozerať na dodržiavanie vymeranej hranice. Dobrodružný život sa mu tak zapáčil, že vstúpil do virgínskej gardy a rýchlo postupoval na hodnostiach. V britskej armáde ale ako neurodzený farmár, navyše z kolónie, nemal žiadnu šancu na kariéru. 28.5.1754 pri rieke Ohio zaútočil so svojimi indiánskymi spojencami na spiacu francúzsku skupinu. Nad bitkou stratil kontrolu, lebo niektorí kanadskí Francúzi dokonca neboli ozbrojení (a zrejme neboli ani vojaci) a jeho indiáni povraždili ranených, ktorí sa vzdávali. Keď k nemu priviedli ťažko raneného podporučíka de Jumonville, ten mu povedal, že boli vyslaní ako mierová misia, ktorá mala dohodnúť hranice. Hneď ako toto vyslovil, irokézky náčelník Tanacharisson, Washingtonov podriadený, ho oskalpoval. Washington ani nepochoval telá mŕtvych a nechal ich napospas vlkom. V dnešnej dobe by ho hľadali Interpolom, každú chvíľu by sa Európska únia vyhrážala kolóniam nejakými sankciami, talianska žalobkyňa by ukazovala svoje herecké schopnosti prostredníctvom emotívnych výstupov v médiách. V tej dobe sa ale stal hrdinom. Reakcia Francúzov nenechala na seba dlho čakať a v Amerike začala sedem rokov trvajúca vojna, ktorá sa preniesla do celého vtedy známeho sveta. Washington sa vyjadril, že na hvízdaní guliek je niečo okúzľujúceho. Kráľ Juraj II. sa chytil za hlavu so slovami (tento Georgeov výrok uverejnili v London Magazine) , že by mu také nepripadali, keby ich počul hvízdať stále dookola. Voltaire to komentoval, že „Výstrel z dela (Washington nemal jediné) vypálený v Amerike dal signál k vzplanutiu bojov v Európe." Na druhej strane Voltaire sa skutočne nemal na čo sťažovať, lebo manžel jeho milenky, armádny dôstojník du Châtelet odišiel na front a on sa zatiaľ pekne-krásne nasťahoval k ctihodnej dáme Emilie. Spoločne opravili sídlo jej manžela a dokonca vybudovali tajné schody z učencovej spálne k jej lôžku, kde nikto okrem neho nesmel. Vcelku by ma zaujímalo, či ich osvietenec aj sám zametal. Zo samotnej vojny mala samozrejme najväčší osoh Británia.
Po vojne sa Washington oženil s bohatou vdovou. Začal sa starať o farmu a zapáčilo sa mu papalášovanie. Dnes by sa novinári predháňali v obviňovaní z populizmu. Kde mohol, tam si kopol do Angličanov. Prideľovanie pôdy za službu v sedemročnej vojne sa vzťahovalo iba na vojakov z povolania, čiže nie na neho, čím ho mimoriadne nahnevali. Zákon o kolkovnom pomenoval ako zlodejinu, za zrútenie cien tabaku vinil Londýn, odmietal kupovať britský tovar a presadzoval vyrábanie jeho napodobenín. Neskôr túto myšlienku od neho s úspechom prevzali Číňania a Vietnamci. Zachoval sa záznam, že na svoju prvú predvolebnú kampaň do virginského parlamentu v roku 1758 dal 40 libier, za ktoré nekúpil hriankovače a žehličky ani nevsadil na vyretušovné fotky z reklamných pútačov, ale zaobstaral pre svojich voličov 200 litrov piva, 150 litrov vína, 8 litrov jablčného muštu, dve deci brandy a 500 litrov rumu. Ku cti mu slúži aspoň to, že výdaje zverejnil a priznal sa, že ich v podstate ožral.
Ako jediného člena druhého kontinentálneho kongresu, ktorý bol v uniforme domobrany, ho zvolili za veliteľa koloniálnej armády. Jeho prvým činom bolo vzdanie sa platu. Úprimne povedané, nemal žiadnych vážnych protikandidátov, lebo generálmajor Israel Putman bol vtedy už senilný sedemdesiatpäťročný dedko a generál Artemus Ward bol známy ako „obtlstlý gentleman", ktorý na pohľad nevyvolával žiaden rešpekt, ale výbuchy smiechu. Na samotnom bojovom poli Washingtonove schopnosti rozhodne neboli nadpriemerné, ale ukázal sa byť výborným zásobovačom. Dokázal sa o armádu materiálne postarať a napriek neustálym dezerciám ju udržal bojaschopnou. Už v prvej bitke pri Bunker Hill (Washington sa jej nezúčastnil) totiž americká domobrana stratila akúkoľvek koordináciu streľby a prehrala, hoci jej vojaci nedali svoje životy zadarmo. Briti ale nemali žiadnu spoločnú stratégiu ako vyhrať a do kolónii posielali slabých generálov s nemeckými žoldniermi, ktorých správanie poburovalo dokonca aj miestnych prívržencov impéria. Nakoniec vzkypela žlč v amerických krvných obehoch tak, že dokonca na Vianoce 1776 odišli od svojich moriakov, na člnoch prekonali polozamrznutú rieku Delaware a nemeckých žoldnierov prekvapili pri Trentone v štáte New Jersey. Celá kontinentálna armáda mala vtedy iba štyroch ranených. Jedným z nich bol mladý poručík James Monroe, ktorý sa neskôr stal prezidentom.
Washington sa stal prvým prezidentom Spojených štátov a jeho vláda by sa pokojne mohla nazvať vládou širokej koalície. Niektorí členovia boli za silnú centrálnu vládu, iní mali názor, že štáty síce bojovali spolu, ale teraz by sa každý mal starať sám o seba. Južania nemali radi obchodníkov z Bostonu, Bostončania nemohli zniesť virginských plantážnikov. Washington bol silným zjednocujúcim prvkom. V roku 1791 minister financií Alexander Hamilton v snahe splatiť štátny dlh z vojny, navrhol zaviesť daň z whisky. Keďže whisky na mnohých trhoviskách vytlačovala dolár ako platidlo na okraj záujmu a veľa ľudí sa živilo iba jej pálením, z neplatenia sa stal zvyk. V roku 1974 chceli predviesť pred súd šesťdesiat notorických neplatičov vo Filadelfii a vypukli nepokoje. Na stranu vzbúrencov sa postavil aj pennsylvánsky guvernér Mifflin, Washington to vyhlásil za vlastizradu a poslal proti nim 12 900 vojakov, čo bolo viac koľkým kedy za vojny priamo velil. Vysvetľuje sa to tým, že všetci, čo za vojny zaliezli ženám pod sukne, chceli teraz vyzerať ako hrdinovia. Dav sa prirodzene rozpŕchol domov a generál Henry Lee horko-ťažko chytil nejakých dvoch akože „vodcov povstania". Washington im dal milosť a Jefferson sa smial, že to „bola rebélia, ktorú nikto nikdy nenašiel".
Ďalším problémom bolo prisťahovalectvo. Na územiach štátov sa nachádzalo veľa menšín, z ktorých bola najväčšia nemecká. V Pennsylvánii to zašlo tak ďaleko, že pri voľbách ako prví v histórii hlasovali ako národnostný blok. Túto nemeckú schopnosť neskôr doviedli do dokonalosti telocvikár Konrad Henlein a skrachovaný knihovník Karl Hermann Frank. Ponemčeniu Ameriky sa vtedy bál aj Washington a bol silne proti prisťahovalectvu. Benjamin Franklin napríklad navrhoval finančne podporovať manželstvá anglických prisťahovalcov s nemeckými ženami. Neskôr od toho upustil , lebo „Nemky väčšinou svojim vzhľadom našich mužov natoľko odpudzujú, že by bolo treba značných čiastiek, aby v Angličanoch podnietili túhu po takomto sobáši". Pravdepodobne sa obával vysokého rozpočtového schodku.
Washington odišiel do dôchodku v roku 1797 a zomrel 14.decembra 1799 na svojej farme Mount Vernon vo Virgínii. Dodnes je vnímaný ako najväčší z amerických prezidentov, o ktorom sa hovorí s obrovským rešpektom.
