Narodil sa 16.3.1751 v Port Conway ako syn veľmi bohatého plantážnika, takže na rozdiel od svojich predchodcov si nemusel zháňať bohatú nevestu. Síce sa vtedy nevyvážal v jeepoch, ale aj tak sa na neho nalepila nádherná cica menom Dolley, ktorú zbalil v Severnej Karolíne. Ťažko povedať, na akých chlapov vtedy čaje leteli, lebo Madison bol podľa dobových svedectiev „malý a mal príliš veľkú hlavu". Možno mal najhrubšiu reťaz na krku, tak preto si ho Dolley vybrala a je dodnes považovaná za najkrajšiu prvú dámu USA. Senátor Maclay ho pravidelne nazýval „Jeho Malosť", lebo meral iba 163 cm a vážil neuveriteľných 45 kg, čo ho spravilo najľahším americkým prezidentom v histórii.
James Madison významnou mierou prispel k vzniku ústavy Spojených štátov amerických. Vo vláde Thomasa Jeffersona zastával funkciu ministra zahraničných vecí. Do značnej miery mal aj zmysel pre humor. Keď prišla do USA delegácia tuniského vyslanca, dohodil všetkým jedenástim členom konkubíny a účet zaplatil z fondu s názvom „rezerva pre zahraničné styky". Hoci použil peniaze doslova na to určené, daňoví poplatníci sa veľmi pobavene netvárili. Po Jeffersonovi usadol do Bieleho domu práve on a prešiel smiech všetkých.
Zvláštne je, že prezidentské voľby vyhral vďaka tzv. trojpätinovému pravidlu, ktoré kedysi sám vymyslel. Išlo, okrem iného, o to, že za každých 45 000 otrokov mal príslušný štát jeden hlas v zbore voliteľov, pričom samotní otroci ale nevolili. A keďže za Madisona hlasovali južanské štáty, v zbore voliteľov vyhral vďaka 980 000 otrokom, za ktorých volili ich páni. V inauguračnom prejave 4.3.1809 chcel vyjadriť svoje budúce zámery vo vete, ktorá obsahovala nakoniec 470 slov a dodnes ju zrejme nikto nepochopil. Navyše samotný Madison ju nedokázal prečítať, niekoľkokrát sa zakoktal a „pre lepšie pochopenie" ju prečítal ešte raz, samozrejme s tými istými problémami. Hneď po nástupe do Bieleho domu, jeho stará nakúpila príbory za 2205 dolárov a začala organizovať divoké párty pre háj sesajety, ktoré by jej aj Paris Hilton závidela.
Jej muž zatiaľ riešil problém vysporiadania sa z britskými vládnymi opatreniami na zákaz obchodovania s Francúzskom. Horkokrvní južania totiž videli vo vyhlásení vojny Británii perfektnú príležitosť, ako poštekliť svoje ego. A keďže hlasovali za Madisona, ten im vyhovel. 20.6.1812 lord Castlereagh síce zrušil platnosť opatrení, ale Madison sa to nedozvedel včas, tak vojnu vyhlásil. A už si aj zmyslel, že treba zaútočiť na Kanadu, kde žijú Francúzi, ktorí sú nepriateľskí Anglicku a pridajú sa na ich stranu. Zákon o Quebecu z roku 1774 v skutočnosti predstavoval veľmi liberálny princíp spolužitia dvoch národov (platí dodnes), navyše kanadskí Francúzi boli ultrakonzervatívni katolíci, ktorí považovali ateistu Napoleona div nie za stelesnenie satana, takže nemali najmenší dôvod sa búriť proti britskej korune. Naproti tomu z pochodu americkej domobrany sa vykľul nedisciplinovaný dav, ktorý si rozkladal stany, kde sa im zachcelo a pri prvej zvesti o pohybe Indiánov takmer celý dezertoval. Najvyšší generáli sa navzájom obviňovali z neúspechu a dokonca dvaja z nich sa rozhodli chrániť svoju česť v súboji. Ale ani Peter Porter ani Alexander Smith však vo vzájomnom súboji na veľké pobavenie verejnosti netrafili svojho protivníka. U Black Rocku sa skupina írskych domobrancov pobila s južanmi a potom spoločnými silami zahnali na útek pravidelnú armádu, ktorá ich mala upokojiť, čo nápadne pripomína dnešné bitky futbalových fanúšikov.
Ďaleko lepšie si viedlo americké námorníctvo. Tu sa prejavil fakt, že v Amerike sa postupovalo na hodnostiach na základe zásluh a nie šľachtických titulov a dobrých známostí, čo bolo typické pre Kráľovské loďstvo. Posádky amerických lodí tvorili dobrovoľníci, britské lode boli plné znásilnených dobrovoľníkov. Oliver Perry postavil doslova na kolene flotilu a na Erijskom jazere porazil regulérnu britskú eskadru, čo vyvolalo obrovské zdesenie v Londýne. V Atlantiku sa ukázali americké lode byť rýchlejšími a lepšie vyzbrojenými ako britské a v Dolnej snemovni padli slová, že kúzlo neporaziteľnosti britského loďstva bolo podlomené. Navyše sa objavila nová zbraň. Robert Fulton z Pennsylvánie zostrojil prvý parník. Bol to dvojtrupý katamaran, ktorý mal v strede päťmetrové lopatky. Hoci mal parný stroj dnešným pohľadom smiešnych 120 koní, dokázal parník plávať až osem kilometrovou rýchlosťou a za každého počasia. Loď pomenoval najskôr Demologus, neskôr sa mu toto meno zdalo priveľmi velikášske, tak ho prekrstil na skromnejší názov Fulton the First. Parník niesol 30 diel na šesťnásťkilogramové gule a päťdesiatkilové torpéda vystreľované pod hladinou. Keď sa tieto správy dostali do Británie, tak edinburské noviny písali: „Na nepriateľa, ktorý by sa pokúšal o obsadenie, dokáže vychrliť 400 litrov vriacej vody, v pravidelných intervaloch mechanicky vysúvať nad okrajníky 300 šablí a s neobyčajnou silou vystreľovať z bokov rovnaký počet ťažkých železných kopijí značnej dĺžky." Na chabú obhajobu novinárov by sa možno hodilo povedať, že vtedy nebolo Boučkovej a niečím nahnať čítanosť predsa museli.
Angličania ale tiež nespali a tiež mali v zálohe nové zbrane. Plukovník Henry Shrapnel vymyslel delostrelecký projektil naplnený drobnými olovenými guličkami, čím spôsobil obrovský poplach medzi zovretými radmi vojakov. Istý William Congreve, syn šéfa skladu zbraní, vymyslel prvú raketu s výbušninou. Zvyčajne vojaci pomenujú svoje zbrane podľa priateľky alebo filmovej hviezdy. V histórii nájdeme aj lietadlo nazvané po matke pilota a tank pomenovaný Lidice, ktorého veliteľ po vojne robil dispečera autobusov s hodnosťou generálmajora, ale William pri svojej rakete ostal u neosobného názvu Congreve. Správy o situácií v Amerike síce vyvolali hnev a nápad ostreľovať raketami mestá USA, ale britskú verejnú mienku viac zaujímal Napoleon. A tak sa prvým mestom, ktoré bolo ostreľované raketami, stal po mnohých rokoch práve Londýn. Keď sa Madison opýtal šéfredaktora novín Edinburgh Review Francisa Jeffreya, čo si Briti myslia o vojne s USA, tak ten mlčal. Po zopakovaní otázky povedal: „Polovica anglického národa ani nevie, že bojujeme s Amerikou a tí, ktorí to vedeli, to už dávno zabudli."
Samotní Američania, nevedeli, ako majú konať. Minister zahraničných vecí James Monroe bol pre mier, ale minister vojny, generál John Armstrong túžil po ľahkom víťazstve a veľkej sláve. Angličania sa práve zbavili Napoleona a otočili sa proti USA. Armstrongove schopnosti sa naplno prejavili, keď sa 1200 vojakov generála Rossa vylodilo v Chesapeakskej zátoke a tiahlo na Washington. Hoci mali Američania v oblasti viac než 8000 vojakov, nepostavili sa Britom na odpor. Prezidentova žena ešte stihla z Bieleho domu zobrať portrét Georga Washingtona, niektorí tvrdia, že jediná v neskutočnej panike zachovala rozvahu a konala chladnokrvne, iní, že tak konala z chamtivosti. Noviny údajne písali, že americká armáda síce ustupuje, ale najlepšie ako sa dá. Žiadna armáda pred ňou neustupovala tak dobre a hlavne, tak rýchlo ako americká. Päť týždňov sa v auguste 1814 potulovali červenokabátníci Virgíniou a čudovali sa, že na nich nikto neútočí. Tak aspoň vypálili Biely dom pomocou uhlíkov prinesených z neďalekého šenku, našupovali jednu salvu do budovy Kongresu, ktorú následne tiež podpálili spolu s niekoľkými ďalšími budovami a odtiahli preč.
Britániu viac zaujímalo prístavné mesto New Orleans. Úlohu dobyť ho dostal generál Pakenham, švagor vojvodu z Wellingtonu. Na druhej strane sa prichystal na obranu veterán bojov s indiánmi a budúci prezident Andrew Jackson. Ten okrem svojich bojomošľahaných 5000 vojakov, zorganizoval miestnych pirátov, ktorých Briti na svojich lodiach radi vešali a jednotku černochov. Keď proti černochom vojaci protestovali povedal im: „Buďťe takí láskaví a nechajte si svoje názory pre seba." Za Rodrigeuzovým kanálom postavil val. Angličania mali pôvodne zaútočiť obchvatom, ale vojsko sa vylodilo na zlom mieste a Pakenham zaútočil na val priamo. Za niekoľko minút boli mŕtvi všetci britskí generáli a vojaci utekali naspäť na svoje lode. Admirál Codrington na lodi Tonnant, ktorí to všetko videl, napísal: „Väčší výprask si svet nepamätá."
Hoci britské vojská odišli z amerického kontinentu už v marci, mierová zmluva bola podpísaná až na Štedrý deň v belgickom Gente. Ani tu Madison pri zostavovaní delegácie nepreukázal bystrosť. V nej sa ocitli veľvyslanec v Petrohrade John Quicy Adams, ktorý bol zo začiatku proti vojne s vodcom vojnových štváčov Henry Clayom. Tí sa nevedeli dohodnúť ani na tom, kedy vstávať a kedy ísť spať. Republikánsky minister financií Albert Gallatin s federalistickým senátorom James Bayardom sa raz dokonca vyzvali na súboj. Rôzni členovia americkej delegácie mali rôzne regionálne záujmy a nevedeli sa dohodnúť ani na spoločnom postupe. Madisonovho nástupcu Monroea to zrejme viedlo k neskoršiemu vyhláseniu tzv. Moreovej doktríny. Nakoniec pol roka rokovali za peniaze daňových poplatníkov, aby schválili status quo spred vojny. Také veci ako právo rybolovu na Newfoundlande a plavba na rieke Mississippi nikoho nezaujímali. Na spolupracovníkov Madison vo všeobecnosti nemal šťastie. Obaja jeho viceprezidenti, George Clinton aj Elbridge Gerry zomreli v úrade a do konca mandátu sa už nenašiel žiadny, ktorý by to riskol a do toho kresla zasadol.
Madison opustil Biely dom chudobnejší, ako do neho prišiel, čo sa zrejme naučil od Jeffersona. Žil na svojej tabakovej farme až do 28.7.1836, keď ako posledný signatár americkej ústavy, zomrel.
