Ôsmy marec. Nadporučík Otakar Jaroš má veliteľské stanovisko v kostole, vstrede dediny Sokolovo. Okolo neho je rozmiestnená 1. rota praporu. Podporujeho šesť ťažkých guľometov guľometnej roty, osem protitankových pušiek a jedenpraporný kanón ráže 45mm od protitankovej roty. K dispozícii má dve delá sovietskejbatérie takých istých kanónov a teraz ráno sa po zamrznutej rieke za Jarošovým chrbtom presúvajúštyri sedemdesiatšesť milimetrové delá nadporučíka Filatova z delostreleckéhooddielu divízie. Prvú rotu posilní čata minometov, dve družstvá zákopníkov atri družstvá samopalníkov. Päť dní bojoval vpredu vľavo odnich plukovník Biljutin v Taranovke. Jeho 78. gardový pluk má v tabuľkách viacako dvetisíc vojakov, dnes sa po päťdňových bojoch s nemeckou tankovou divíziouvracia otrasená dvestovka ranených. Zvyšní ostali nehybne ležať v Taranovke. Ponočných potýčkach prieskumníkov sa už vie, že dnes to príde.
Na pravom okraji sú zákopy 2. čaty, na stráni pred Sokolovom je zakopaná 3.čata, vľavo sú pozície 1. čaty spolu so sovietskymi 45 mm delami. Každá čata mádva ťažké guľomety, tri 50 mm mínomety sú v dedine, zaňou v lese sa ježia ďalšie tri ráže 82 mm.
13:30 Úplne vpravo sa vynárajú na obzore nepriateľské tanky. Napočíta sa ichštrnásť. Vidia ich aj na pozorovateľni praporu. Takmer súčasne zahučia delásovietskych delostrelcov za riekou aj v Sokolove. Po rozplynutí dymu saformácia obracia, okrem troch dymiacich oblúd ktoré otvárajú poklopy, z ktorých chvatnevyliezajú čierni tankisti a utekajú preč. Vojaci v zákopoch jasajú. Netušia, ženehoreli tanky, ale dymovnice a že za hromadou panciera ešte sedia strelci ašoféri. Periskopmi bedlivo pozorujú krajinu, sledujú pohyby československých vojakov a podľa ich pohybu zisťujú a zameriavajú ciele.
15:20 Vracia sa jedenásť tankov a mieria priamo do Sokolova. Zrazu ožívajúaj dočasne mŕtve tri a pália z kanónov. Prvými ranami vyradia jedno sovietske delo akuľometné hniezdo. Jediným akcieschopným ťažkým guľometom na pravej strane dediny jeMenachovského. Keď zaútočili, jeho obsluha zistila, že priezor ich úkrytu im neumožňuje strieľať na útočníkov, tak ho vytiahli von niekoľko sekúnd predtým, než do hniezda vpadol tankový granát a premenil ho v hromadu triesok. Po chvíli mu črepina iného granátu poškodí záver a stane sa nefunkčným aj tento guľomet.Nemecké tanky postupujú neochvejne ďalej. Za nimi obrnené transportéry spechotou. Ľahké protitankové zbrane obráncov sú postupne umlčané, hoci sasnažia zo všetkých síl. Spoza rieky spúšťa priehradnú paľbu delostrelectvo ajkaťuše. Nejaké vozidlá i horia, ale nie je jasné koľko. Medzitým prichádzaútočná kolóna k prvým domom. Plameňomety spaľujú slamené strechy roľníckych chalúp, pešiaci skáču z kórb, ale zaľahujú do snehu. "Forvärc,dopredu!" kričia ich velitelia. Tanky sa bez podpory ďalej boja. Úzke priezorys obmedzeným rozhľadom a ťažké zbrane nie sú vhodné na boj muža proti mužovi.
Mužstvo sa spamätá z prvotného šoku a nastávajú najťažšie chvíle aké ječlovek schopný vyrobiť. Štipľavý dym, z ktorého sa vynorujú mátožné postavy,rev motorov vojenských vozidiel, štekanie samopalov hľadajúcich svoje obete,lietajúce črepiny granátov raziace si cestu pomedzi častice prachu, svištiacestrely režúce potmavlú atmosféru krvi, hrmiace projektily z kanónovzrovnávajúce so zemou domy, v ktorých pivniciach sa krčia ich obyvatelia,srdcervúce výkriky ranených čakajúcich, či ich niekto odtiahne na ošetrovňu, úsečnérozkazy poddôstojníkov snažiacich sa získať kontrolu nad situáciou a do tohovšetkého pretínajú vzduch blčiace jazyky plameňometov zapaľujúce všetko, čoešte nehorí. Tak vyzerá zapadnutá ukrajinská dedina. Boj muža proti mužovi. Ide o holú existenciu. Najskôr granáty. Potom rany z pušiek a automatov. Už nie je čas dobýjať. Ku slovu prídu poľné lopatky. Nože. Pažby. Kamene. Všetko, čo je po ruke a čím sa dá pripraviť protivník o dušu. Zabi, lebo budeš mŕtvy. Vpravo tvoj kamarát, o chvíľu to môžeš byť ty. Alebo ten proti tebe. Kamarát to dostal, kričí o pomoc. Niet času, niet možnosti mu pomôcť, musíš ho nechať tam. Dúfať, že zdravotníci, ktorých robia v československom prapore zväčša ženy, ho nájdu a šťastne odnesú. Niektoré z nich ostanú ležať spolu s nimi.
Nadporučík Jaroš vidí, že je to nedobré. Prvá línia bola prelomená, bojuje sa medzi domami. Posiela zálohu - samopalníkovpodporučíka Sochora. Ten s baranicou na hlave vedie svojich mužov do najväčšejmely. Protitankovým granátom ničí transportér a uteká zboku krytý stenou domu.Spoza rohu na neho vyskočí Nemec, krok pred ním mieri samopalom. Sochor mu chceprudkým pohybom ruky vyraziť jeho zbraň, on ale stlačí spúšť a nasleduje prudkábolesť v ramene. Niekto z prieskumníkov priskočí a zráža Nemca pažbou na zem.Úder je taký silný, že mu z pušky ostane v ruke iba hlaveň.
Zo samopalného družstva Arnošta Brodavku neprežije nikto. Veliteľdelostrelcov, podporučík Frank sa snaží narýchlo presunúť protitankové delo doinej pozície. Zozadu do neho vrazí tank a on končí rozmliaždený pod jeho pásom.Pozorovateľ Hugo Redisch z kostola hlási Jarošovi, že prichádza druhá vlnatankov. Nadporučík vydáva rozkaz jeho poslednej zálohe čate z druhej rotyvedenej Stanislavom Stejskalom. Z tridsiatich vojakov sa ďalšieho dňa dožilošesť chlapov bez veliteľa. Z guľometnej roty je nakoniec mŕtvych trinásť príslušníkovčeskoslovenského odboja. Jej veliteľ Jaroslav Lom v prvej línii riadi paľbusvojich ľudí. Kúsok pred sebou zbadá na zemi protitankovú pušku, ktorej obsluhauž nedýcha. Rozbehne sa k nej, zasiahne ešte ešte jeden tank, bohužiaľ nie účinne, takže mu nič nespraví. Zato iné monštrum prejde pásom jeho. Na pomocprichádza aj 1. čata pred bojom rozmiestnená v úseku, na ktorý sa nakoniecneútočilo. Pri vyskakovaní z horiaceho domu si hitlerovská strela nájde jejveliteľa Františka Růžičku. Zo šesťdesiatichštyroch Filatovových delostrelcov ostali po prestrelke s tankami nažive šiesti, samotnýveliteľ je ťažko ranený a stratí vedomie. Preberie sa v jednom dome kam ho dovlečie kamarát. V inej izbe tej chajdy, sa nachádza nepriateľský tank. Dvaja ruskí vojaci hodia pod neho granát. Tank začne horieť, posádka sa snaží uniknúť, no nad poklopom je hrada, ktorá mu nedovolí otvoriť sa a oni sa zaživa usmažia v oceľovom hrobe, ktorý ich mal chrániť.
Otakar Jaroš vydáva rozkazy ku kruhovej obrane. Posledná správa, ktorúdostal bola, že veliteľ praporu mu posiela jednu čatu z tretej roty a dorazí ajdesať sovietskych tankov. Hneď nato exploduje granát vo veži kostola, smrteľneraní Redischa, ktorého nevládne telo ostáva visieť z okna a spojenie sapreruší. Vtedy sa Jaroš vydáva von osobne riadiť obranu, ktorá sa už rozpadá.Okolie kostola bráni družstvo Jozefa Perného, volyňského Čecha z národnostnej enklávy v dnešnej Ukrajine. Než sa dostal na frontu prešiel ako cudzinec a údajný nepriateľ socializmu neľudskou atmosférou niekoľkých sibírskych táborov, ostatne ako skoro všetci jeho spolubojovníci. V jeho blízkosti vybuchuje granát, ktorý ho omráči a zasype zeminou. Slobodník Ignác Spiegl bojoval s fašistami už pred siedmimi rokmi pri obrane Madridu. Teraz strieľa pri kostole z ťažkého guľometu. Zasiahne ho guľka do hlavy a namieste je mŕtvy. Súvislá línia neexistuje, po Sokolove sa pohybujeniekoľko roztrúsených hlúčikov bojujúcich československých vojakov. Čatár Žůrdostane črepinu granátu do brucha. Poprosí kamarátov, nech ho prikryjú plášťoma dajú mu do úst zapálenú cigaretu. Oni tak spravia a ich kamarát naposledy vydýchne. Veliteľ 2. čaty rotmajster Němec je ranenýdo krku, napriek tomu vyseká svojich ľudí z obkľúčenia, stihne sa dostať do ošetrovnepri kostole a ešte sa vráti von zabíjať nepriateľov. František Valenta, veliteľprvej čaty, také šťastie nemá a tento svet opustí v horiacej dedine tisíckilometrov od hraníc vlasti, za ktorú bojuje.
Desať sovietskych tankov dostalorádiom správu, že majú podporiť posily z tretej roty. Pod prvým tankom sapreborí ľad rieky. Tanky neprejdú. Ich veliteľ, Nikolaj Sadovskij štyri roky sapotulujúci po krutých tankových bitkách bude po rokoch presvedčený, že by sa Sokolovo s jeho pomocou ubránilo a československí pešiaci nemuseli toľkí padnúť. Hynek Voráč, hanácky chlapec včera povýšený na rotmajstra,to s nasadenými bodákmi bude musieť zvládnuť so svojou čatou sám. Svojim vojakom hovorí: "Tak, chlapci, podívejte se! Jarošova rota bojuje a naším úkolem je okamžitě v rojnici přes říčku Mža na pomoc Jarošovi." Voráčova čata nastupuje s hlasitým "hurá" a ako riava stlačíbojovú líniu ďaleko naspäť, než sa jej nápor rozbije podobne ako vlna na piesčitom brehu. V tej dobe v priestranstve pred kostolom padá Otakar Jaroš. História zaznamená asi sedem rozličných verzií, ako zomrel. Nemci sú už skoro v celej dedine. Velenie preberá FrantišekNěmec. Pri novomzosilenom útoku fašistov nepriateľský tank zblízka ničí dom, v ktorom Voráčnájde svoju smrť. Nikolaj Kubarič z jeho čaty spomína, že prežili iba štyria.
Plukovníkovi Svobodovi sa dostane správa, že tanky sa nedostanú na druhý breh,tak vydáva rozkaz k ústupu. Spojenie nefunguje, za Němcom treba poslať spojku.Tá ho nájde až za súmraku. Vtedy už boje slabnú, k nebu vyletujúosvetľovacie rakety, vyčerpaní obráncovia sa v hlúčikoch sťahujú zo Sokolova.Jedna ukrajinská pamätníčka vo svojej chalúpke uchýli za pec ranenéhočeskoslovenského vojaka, ktorý sa už iba plazí a v rukách pevne drží samopal, za pásom niekoľko granátov.O chvíľu príde skupina Nemcov a pani domáca iba hľadí, ako čo najrýchlejšievypadnúť cez ulicu k svojej mame. Z domu sa potom zrazu v noci ozýva streľba avýbuchy. Na druhý deň roľníčka nájde po zemi v kalužiach krvi mŕtve telánemeckých vojakov, okná a dvere vyrazené, steny poďobané od nábojov a pod oknoms hlavou zaborenou do snehu leží mŕtvy československý hrdina. Na mieste jeho hrobu zasadí čerešňu.
Z prvej posilnenej roty padlo ôsmeho marca 1943 osemdesiatšesť československých vojakov a päťdesiatšesť bolo ranených. Nemeckí útočníci stratili 19 tankov, štyri až šesť transportérov a tristo až štyristo vojakov.
Dnes uplynulo 65 rokov od ich veľkej chvíle.
Na druhý deň československý prapor zorganizoval protiútok, ale na dosiahnutie úspechu mal proti sebe príliš veľkú prevahu. Nemecké velenie si uvedomilo, že jeho úder cez Taranovku a Sokolovo neuspel a jednotky pripravené za prvým sledom urýchlene presunul do úseku armádneho zboru Raus, ktorému sa podaril prielom a tieto ho potom dokonale využili a uštedrili Červenej armáde ťažkú porážku spojenú so stratou Charkova. Pri dobytí charkovskej nemocnice, ktorú sa nepodarilo evakuovať, nehumánne a nemilosrdne postrieľajú všetkých ranených, vrátane ôsmych československých vojakov.
Dôstojníci 1. československého samostatného proporu pri cvičení. Zľava: nadporučík Otakar Jaroš, veliteľ 1. roty. Po smrti bude povýšený na kapitána a dostane ako prvý nesoviet v histórii Zlatú hviezdu Hrdinu Sovietskeho zväzu. nadporučík Bohumír Lomský, náčelník štábu praporu. Po vojne sa služobne dopracuje do hodnosti armádneho generála a stane sa ministrom národnej obrany. nadporučík Jaroslav Dočkal, veliteľ záložného pluku. Po vojne sa po rôznych armádnych funkciách stane ako brigádny generál veliteľom akadémie v Brne. kapitán Ladislav Bedřich, zástupca velitela praporu. Vysoký funkcionár sokolskej organizácie, v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch kvôli tomu dlhoročne väznený za údajnú protištátnu činnosť, neskôr rehabilitovaný. (Navyše brat mojej prababičky)
Vojaci prvého československého samostatného praporu boli ľudia, ktorí boli ochotní položiť život za budúcnosť českého, slovenského a podkarpatského národa v čase, keď mu hrozila germanizácia a postupné vyhladenie z povrchu zemského. Nebolo rozhodne vinou obrancov Sokolova, ani ostatných vojakov praporu, že ich sen o slobodnej vlasti bez vojenskej okupácie sa ukázal byť planým. Že išlo iba o výmenu jedného neslobodného režimu za iný. Ich vrchný veliteľ nebol kremeľský diktátor, ale československý prezident v Londýne. Neboli organizovaní Červenou armádou, ale československou vojenskou misiou. Neboli v sovietskych uniformách, ale v anglickej výstroji zakúpenej od vlády Spojeného kráľovstva. Nemohli tušiť, že v júli 1968 v Čiernej nad Tisou sovietsky premiér Alexej Kosygin šokovanej československej delegácii povie:"Kde sú naše hranice? Je vôbec rozdiel medzi našimi a vašimi hranicami? Ja si myslím, že máme iba jednu hranicu na západe a to je i naša hranica. Je to hranica druhej svetovej vojny, od ktorej nikdy neustúpime."
Riskovali svoj život, riskovali životy svojich príbuzných doma. Keď sa k nemeckej spravodajskej službe dostalo meno československého vojaka bojujúceho proti Nemcom, jeho rodinu doma nečakalo nič veselé. Syn plukovníka Svobodu, Mirek, skončil svoju životnú púť v koncentračnom tábore v Mauthausene. Že boli títo hrdinovia propagandisticky využití komunistickým režimom im nesmie zobrať ich miesto v našej histórii. Možno by nebolo na škodu sa na nich pozrieť takým pohľadom, že títo ľudia boli ochotní položiť život za náš svet, svet budúcich generácií ľudí žijúcich na území Československa. Sokolovo bolo naše víťazstvo, tí čo tam ostali ležať, určite nevyhrali.
Generál Vilém Sacher, veterán 1. československého armádneho zboru, zo dňa na deň prišiel o funkciu a musel po vojne pracovať ako lesný robotník. Neskôr ho prezident Husák degradoval na vojína a odobral mu všetky vyznamenania. Na otázku, či mu stálo bojovať za to, čo mu potom doma urobili, vo svojich pamätiach odpovedal:
"Do boja za vlasť sa nechodí s otázkou, čo za to."
