Thomas Jefferson sa narodil 13. apríla 1743 v Albemarle vo Virgínii v rodine zememerača v rodine s desiatimi deťmi. Keď jeho otec umrel, zdedil po ňom statok, kde celý život budoval panstvo Monticello, ktoré nakoniec aj tak zostalo nedostavané a dĺžkou stavby tromflo aj takých matadorov ako sú Národné divadlo v Bratislave alebo dom kultúry v Starom Smokovci. Doteraz sa na poschodie nechodí po schodoch, ale po rebríku. Podobne ako jeho predchodcovia v úrade, oženil sa s bohatou vdovou. Ako hovorieva môj známy: „Co za jeden den vyženíš, za celý život nenašetříš."
Hoci bol nesmierne inteligentný a sčítaný, prekvapujúco nemal veľký zmysel pre realitu a bol značne rozporuplný. Jeho činy sa často diametrálne líšili od jeho slov, čo je pre dnes pre politikov priam stavovská povinnosť, v jeho dobe to vôbec nebolo pravidlom. Napísal niekoľko spisov o štáte a o spoločnosti. Zavrhoval otroctvo, hoci sám vlastnil až 130 otrokov a kšeftoval s nimi. Dokonca sa hovorí, že mal za milenku otrokyňu Sally Hemingsovú, čo bolo v tej dobe bežné, tu to ale bolo zamotanejšie. Thomasov svokor mal za milenku istú mulatku, s ktorou mal aj deti a jednou z nich bola Sally. Čiže Martha Jeffersonová bývala po otcovej smrti v dome, kde mala za otrokov nevlastných súrodencov a jej nevlastná sestra bola konkubínou jej manžela. Sally nebola černoška, ale tzv. quadrone. Celá jedna oblasť práva sa vtedy zaoberala tým, ktorí zmiešaní potomkovia majú aké práva. Môže sa to zdať trochu zvláštne, že čo je na tom nejasné, ale treba si uvedomiť, že čiastoční miešanci mali deti aj medzi sebou. V britskej západnej Indii dokonca vymysleli názvoslovie pre rôznych potomkov všemožných kombinácii až do ôsmej generácie, než sa otroctvo zrušilo. Zrejme už nemali dosť nápadov na ďalšie mená. Jefferson nikdy pre prepustenie svojich otrokov nič nespravil a vyhlasoval, že slobodní černosi by v Amerike nemali čo robiť.
Je zvláštne, že dnes odchádzajú vysokí štátni úradníci z úradov do prerobených penziónov a víl na Slavíne, Jefferson sa za svojho prezidentovania dostal do obrovských dlhov. Vo Washingtone mal plat 25 000 dolárov ročne, živobytie mal zadarmo, no keď zomrel, ostal po ňom dlh asi 100 000 dolárov. Sám si viedol obsiahle knihy, kde zapisoval svoje príjmy aj výdaje, napriek tomu dlhé roky nevedel, že je v katastrofálnom mínuse. Dôvodom jeho sekier bol fakt, že každá jeho záľuba sa veľmi rýchlo zmenila na posadlosť. Či už to boli ženy, francúzske víno, koňaky, syry, paštéty, vyzreté portské, porcelán alebo obrovské množstvo kníh, ktoré nemal šancu ani prečítať. Aby splatil časť svojich dlhov, Kongres všetky jeho knihy kúpil (stali sa základom kongresovej knižnice), nikto ho však neobvinil z klientelizmu, aj keď bol členom Kongresu. Hoci si rád chlípol, verejne vystupoval proti výrobe whisky. Odsudzoval ožranov a pestovanie vínnej révy by podľa neho predstavovalo „bezpečnú alternatívu vysokopercentným alkoholickým nápojom". Z tohto výroku je zjavné, že nikdy nebol v bratislavskej Rači.
Jefferson bol tvorca textu Deklarácie nezávislosti. Napriek tomu považoval Kongres za zahraničnú nadvládu nad Virgíniou. Vo Washingtonovej vláde zastával úrad ministra zahraničných vecí, keď neskôr prehral s Adamsom v prezidentských voľbách, stal sa viceprezidentom. Ako viceprezident bol skoro vo všetkom proti Adamsovi. Tvrdo kritizoval výstavbu námorníctva a dožadoval sa vojenskej pomoci Francúzsku. V ďalších prezidentských voľbách už vyhral. Ako prvý zmizol z Bieleho domu meč, s ktorým sa rád Adams ukazoval a koč, v ktorom sa slávnostne prevážal, lebo na okázalosti si rozhodne nepotrpel. Nielen, že ho nikto nestrážil, ale Biely dom bol otvorený náhodným návštevníkom. Keby boli dnes takí prezidenti, ušetrilo by sa veľa zelenej farby na natieranie trávnikov, občania by si mohli skočiť na štamprlu drienkovice, pokecať o aktuálnych problémoch a policajti by sa mohli zaoberať chytaním zlodejov a vrahov a nie trápnym poskakovaním okolo starých ujov. Jeffersonovým nápadom bolo, aby mu občania písali listy, na ktoré on potom odpovedal. Keďže absolútne nič nevyhadzoval a zbieral veci, ktoré by sa mu mohli niekedy zísť, ostal po ňom nepreberný počet listov a množstvo nikdy nepoužitých harabúrd. Táto vlastnosť vzbudzuje podozrenie, že mal poľské korene, ale nikdy sa to nepreukázalo.
V prezidentskom kresle zanechal Adamsovu pragmatickú líniu a nechával svojmu idealizmu voľnú ruku. Napríklad odmietol platiť berberským pirátom v Stredozemnom mori poplatok za neútočenie, ktorý vyjednal Adams na základe britského vzoru. Poslal celé námorníctvo, proti ktorému pred časom protestoval, do Stredozemného mora a o pirátoch už viac dejiny nepočuli. So závisťou to pozoroval veliteľ britskej flotily v Stredomorí, admirál Nelson. Keď Napoleon potreboval financie na ďalšiu z jeho nespočetných vojen, zareagoval na záujem USA kúpiť Lousianu kvôli lodnej doprave na rieke Mississippi. Vládny vyslanec James Monroe s veľvyslancom Robertom Livingstoneom vyjednali neuveriteľne výhodnú sumu 15 miliónov dolárov za 2 100 000 štvorcových km (42 násobok rozlohy Slovenska), v roku 2005 by to po prepočítaní na HDP činilo okolo 1800 dolárov za hektár. Za pôvodnou myšlienkou obchodu stáli Thomas Jefferson a James Madison - tvorca Deklarácie a spolutvorca Ústavy USA, pritom ich absolútne netrápila skutočnosť, že ústava nedovoľovala ani Kongresu a už vôbec nie prezidentovi kupovať cudzie územia za peniaze. Postavili to pred Kongres ako hotovú vec a ten to ako hotovú vec schválil a zaplatil. Samotné porušenie ústavy priznal aj Jefferson a ospravedlnenie hľadal v účele, ktorý svätí prostriedky.
Záver jeho vlády sa mu ale úplne vymkol z kontroly, a to hlavne v zahraničnej politike. V roku 1807 ovládala Veľká Británia moria a Napoleon európsky kontinent. Vtedy prišla séria hnevlivých opatrení, nad ktorými by každý dnešný ekonóm nechápavo krútil hlavou. Najskôr Napoleon závidiaci Britom ich námorný obchod zaviedol tzv. kontinentálny systém - embargo na britský tovar. V prvom momente hlúposťou a hnevom zaslepení Angličania odpovedali vládnymi vyhláškami umožňujúcimi ich flotile zastavovať aj neutrálne lode pristihnuté pri porušovaní mimoriadne komplikovaných nariadení proti Francúzsku. Kontinentálnym systém sa nepáčil európskym spojencom, ktorí sa práve už po niekoľkýkrát zase dočasne tvárili ako jeho najväčší kamaráti. V podstate Napoleon mal spojencov všade, kde bola jeho armáda, keď odišla tak mu znova všetci vyhlásili vojnu. Anglické opatrenia zase s minimálnym úspechom rozptýlili celé silné loďstvo, z čoho si Napoleon mädlil ruky. Ako reakciu na prehľadávanie amerických lodí, ale Jefferson navrhol a presadil zákaz plavby amerických lodí do cudzích prístavov. Dodnes je záhada, prečo Kongres neposlal s takou hlúposťou Jeffersona na farmu. Briti získali monopol na legálny obchod, pašeráci zarábali viac ako o Al Capone o sto rokov neskôr a lodiari s posádkami hrali v krčmách poker a utrácali úspory. V severných štátoch sa šírili správy, že štátom vládne tlupa profrancúzskych bonapartistov. Hoci dostal Jefferson množstvo listov o nelichotivej situácii námorníkov a obchodníkov, zvyčajne k ním dopísal poznámku, že to bolo napísané kdesi v šenku a ďalej sa tým nezaoberal. Až po obdržaní asi tristovky petícií usúdil, že to bol omyl a ku koncu vlády embargo spoločne s Kongresom zrušil. napísal: „Žiaden väzeň zbavený okovov nikdy nepocítil väčšiu úľavu, než pocítim ja, až sa zbavím pút moci..."
Thomas Jefferson zomrel 4.7.1826 - na deň presne 50 rokov po prijatí Deklarácie nezávislosti, ktorú skoncipoval.
