Prvá možnosť je rovnaká ako v predchádzajúcom prípade - kúpiť si nejakú knihu. O šachu vyšlo toľko kníh, že by zaplnili Strahovský štadión, no napriek tomu sa vďaka Morphyho zákonom v mojej polici ocitla jedna a tá istá dvakrát. Vo všeobecnosti sa za najlepšiu považuje Môj systém od Aarona Nimcoviča. Nevýhodou je, že tá kniha sa stane vhodným terčom posmechu neznalých, kdekoľvek sa s ňou ukážete a to práve vďaka názvu. Kedykoľvek budete mať niekde neporiadok, príde otázka, či je práve toto je ten Nimcovičov systém. Kniha ponúka rôzne rady kedy ako postupovať, ale pravidlo číslo jedna je, že každé pravidlo má svoje výnimky.
Ďalšou možnosťou je študovať partie slávnych hráčov. A tu je ešte väčší výber ako v prvom prípade. Existuje veľké množstvo databáz partií na CD, plno kníh, vychádzajú časopisy plné noviniek z turnajov. Výhodou je, keď sú partie komentované, aspoň je vidieť nad čím hráči premýšľali. Samozrejme na prvý pohľad sa dá zistiť, kto ju komentoval. Ak ju komentoval víťaz, je plná chvastania, ak ju komentoval porazený, je plná výhovoriek, ak ju komentoval nejaký tréner, je to poväčšine strašná nuda.
Treťou možnosťou je hrať, hrať a hrať, ale bez teoretickej prípravy vás to po sérii porážok veľmi rýchlo prejde. Medzi šachistami sa veľmi rýchlo rozšíri, čo na vás hrať a skúšať, aby ste prehrali. V tomto smere majú lepšiu informačnú službu ako Erich Honecker. Istú rutinu vám môže dať hranie po internete. Treba sa však zmieriť s tým, že aj v prípade dobrých výsledkov sa vaša internetová reputácia nikdy plne nedostane do sveta kontaktného šachu. Jednoducho pod neosobnou prezývkou napr. vcucak sa môže skrývať vážený profesor, ale nikto sa to nedozvie. Navyše v takomto prípade by aj sám profesor robil všetko preto, aby ho na sieti nikto nespoznal.
Šachová partia sa delí na tri odlišné fázy: otvorenie, strednú hru a koncovku. Ako vylepšiť hru v jednotlivých častiach, načrtnem ďalej.
Po prvých troch ťahoch môže teoreticky nastať viac ako deväť miliónov rôznych pozícií. V skutočnej partii sa ale donemoty opakuje tá istá skupina vyvolených ťahov. Tieto úvodné ťahy sú prehľadne klasifikované a vznikajú z nich typické rozmiestnenia figúr, ktoré majú rôzne mená a žijú svojim životom. To sú práve tie podozrivé názvy ako variant Cambridge-Springs, Volžský gambit alebo Najdorfov variant sicílskej obrany, o ktorej by vám každý Čech s cimrmanovskou hrdosťou povedal, že ho neobjavil Najdorf ale Opočenský, a preto by sa mal volať po ňom. Čiže nie Najdorfka, ale Opočenka. Konajú sa aj turnaje, kde hráč musí hrať predpísané otvorenie. Lotyšský gambit má dokonca aj svoje majstrovstvá sveta, ktoré sa prekvapivo nehrajú v Rige, ale korešpondenčne. Kedy otvorenie presne končí, na tom sa dvaja šachisti nezhodnú, podobne ako sa politici nezhodnú, kto z nich je populista. Na druhej strane sa ale hráči takýmito vecami nezaoberajú a nezaťažujú nimi okolie. Niekto tvrdí, že otvorenie trvá, kým súperi postupujú podľa pamäte a končí, keď začnú premýšľať. To by ale v mojom prípade bolo otvorenie prvých 5 ťahov a u niektorých iných hráčov prvých 25. Čiže otvorenie je fáza, ktorá sa dá ľahko naučiť memorovaním. Problém nastane, pokiaľ súper zahrá úmyselne slabší, neočakávaný ťah, ktorý vaša databáza neobsahuje.
Stredná hra je časť, kde naopak najviac vynikne váš talent a improvizácia. Dá sa povedať, ťe začne vtedy, keď sa figúry prestanú rozmiestňovať a začnú sa „mlátiť". Existujú dva prístupy v strednej hre. Buď sa snažíte nejakými taktickými obratmi získať materiálnu výhodu, a preto chystáte na súpera jednu pascu za druhou, alebo sériou strategických fines sa snažíte získať pozičnú výhodu s neskoršou výhrou v koncovke. Najlepšie je robiť ťahy, ktoré podporujú aj jedno aj druhé. Toto sa mi samozrejme veľmi ľahko radí, v reále sa mi zatiaľ ani jeden taký ťah nepodaril.
Pokiaľ žiaden z hráčov nezarezal súpera v strednej hre, nastane koncovka charakteristická malým počtom figúr. Neskúsení hráči je zväčša neobľubujú, čo starí mazáci využívajú tak, že už v otvorení vymenia všetky možné figúry, takže partia hneď dospeje do koncovky, kde sa prejavia ich skúsenosti. Je to paradox, ale najťažšie sa hrajú jednoduché pozície. Tam je totiž dosť veľa možností, ale vybrať sa dá iba jedna, obyčajne sprevádzaná hromadným chytaním sa za hlavu, ktoré vás ale nemusí vyviesť z miery, lebo ani okolostojaci mudrlanti zväčša o koncovkách nič nevedia. Kdežto ak začnú masovo krútiť hlavami už v strednej hre, určite ste prehliadli mat.
No a tu by som skončil, lebo ani ja sám som sa na vyššiu úroveň nedostal.
