Pôdorysne je prehnutý smerom k vode, zužujúci sa smerom hore pôsobí mimoriadne impozantne z blízka i z diaľky. Za dominantu je treba jednoznačne pomenovať toto dielo ľudskej vedy a vynachádzavosti a nie takmer 3500 metrov vysoký Olperer, do ktorého sa jedným ramenom opiera.
Na druhej strane treba povedať, že vnútornosti tohoto obra veľa sofistikovaných prístrojov neskrývajú. Jedná sa iba o múr, elektráreň, ani odberný objekt v múre nie sú. V ňom sa nachádzajú iba kontrolné chodby, ktorých jedinou úlohou je umožniť kontrolu deformácií samotného múru. Nič viac. Je to raj pre geodetov, veľká zaujímavosť pre stavbárov a poväčšine nuda pre ostatných.
Múr sa staval z blokov rozdielne dlhých, žiaden z nich však nepresiahol 30 metrov, stavaných vedľa seba s určitým časovým odstupom, . Urobilo sa vonkajšie debnenie a betón sa lial, lial a lial...Celkovo ho je tam skoro polmillióna metrov kubických. Tu som ofotil obrázok z času výstavby.
Medzi jednotlivými blokmi je samozrejme tesnenie. Žiadne tesnenie ale nie je také, že by stopercentne vodu naveky zadržalo. Preto cez túto špáru niečo veľmi jemne presakuje a na vnútornej strane chodby sa potom vyzrážajú minerály podobne ako v jaskyni.
Tu začína časť venovaná meraniu a tak skoro neskončí. Dva bloky, a na ich kraji tie modré guličky sú v skutočnosti meracie body. Pomocou nich sa jednoducho zistiť, či sa bloky voči sebe pohli. Geodézia šesťdesiatych rokov sa v skutočnosti od rímskeho vymeriavania nejako zásadne nepohla. Vodováha má stale jednu bublinku, meracie pásma sa používajú stale, akurát sa z ďalekohľadov vyvinul teodolit a nivelačný prístroj. O nejakej elektronicky riadenej meracej stanici s laserovými zameriavačmi vtedy ani nesnili.
V popredí vidíte iný pevný bod na stene a v pozadí stojan na teodolit. V teréne sa prístroj naskrutkuje na trojnožku, rektifikuje do vodorovnej polohy a zameria sa na nejaké pevné body, aby sa vedela jeho presná poloha. Tu to tak nejde, tak je to trochu uľahčené. Naskrutkuje sa na tú podložku (tam je taký kolík so závitom) a presná poloha sa hneď vie, vodorovnosť je zabezpečená. Potom sa zameriavajú tie biele gule (sú rozmiestnené pravidelne na stene) a tým sa zistí, či sa deformuje práve to zakrivenie (vydutie) múra.
Iný pevný bod, tentokrát na podlahe. Pomocou neho sa zisťuje, či podlaha chodby a tým aj celá stavba, nesadajú smerom dole. Či jeden blok nesadá viac ako druhý.
Menší plánik. Ja som išiel od vstupu úplne vpravo po základovej škáre (ešte ju uvidíme) do prvej kontrolnej chodby až na kontrolné miesto označené šípkou. Vedie tadeto vertikálna diera, kde sa merajú deformácie po výške - či sa celý múr nenakláňa smerom do doliny. Tu sa trochu rozhliadneme.
Pohľad ďalej do vodorovnej chodby. Ja som ďalej nešiel, veď všetky kontrolné miesta aj tak vyzerajú rovnako.
Tá červená škatuľka je veľmi dôležitá. Je to seizmometer, ktorý kontroluje ako sa múr chveje a hneď posiela informácie do centrally v Mayrhofene. Je to jediný elektronický merací prístroj v múre a aj to preto, lebo bol zabudovaný dodatočne.
Pre elektrinu je v múre vybudovaná táto rúra vedúca odkiaľsi z koruny. Ešte som to nezdôrazňil, ale okolo chodby je po stranách nosná betónová konštrukcia. Na jednu stranu betón a voda, na druhú betón a hlboké údolie.
No a toto už je sľubované naklonenie múra. Ako si správne všímate, technika 21. storočia používa na meranie deformácie stavby vážiacej cez 1 000 000 ton olovnicu, známu už Rimanom pred dvetisíc dvesto rokmi. Jednoduchšia metóda od olovnice je už iba hore do diery napľuť a dole skontrolovať, či dopadlo.
Trošičku je tá olovnica vylepšená tým, že je napojená na ručičku ukazovateľa (to bolo za sklom a nedostal som sa tam, takže to nie je dobre vidieť), plus sú tam nejaké vyvažovacie závažia.
Správne kontrolné miesto má aj telefón.
Tieto pevné body zase slúžia na kontrolu pretvorení tej komôrky s olovnicometrom. Sú umiestnené dve a dve proti sebe, čo umožňuje zmerať rozmery obyčajným pásmom. Vzhľadom k tomu, že po oboch stranách chodby sú olovnice, dá sa tak zmerať aj prípadný posun vzdušnej strany bloku oproti vodnej smerom do strany. Keď by sa ale také niečo nameralo, určite by to súviselo aj s inými deformáciami.
No a už sa presúvame smerom k východu. Táto chodba je vybudovaná priamo na skale, aby sa dalo kontrolovať presakovanie vody na styku betónovej konštrukcie a skaly. Pod schodami je pevná nerozpukaná žula.
Tu ju vidíte. Dôležité je, aby bola pevná a celú ťažkú stavbu uniesla. A nároky na pevnosť sú kladené aj po stranách, aj dole pod stavbou. Posledné namerané sadnutie za 35 rokov prevádzky je 2 centimetre a podľa výsledkov z posledného desaťročia múr už nesadá.
Nie je to asi dobre vidieť, ale tá žula bola na povrchu vlhká. Voda tam presakuje, zase takí naivní projektanti neboli, že by s tým nerátali. Podstatné je, že skala nie je rozpukaná, nemá žiadne nespojitosti, kadiaľ by voda mohla pretekať. Drvivá väčšina slovenských šutrov, ak nie všetky, sú tak rozpukané, že by nám bol taký múr na borovú figu, lebo by všetka voda pretekala podložím. Tu si takú priehradu môžu dovoliť.
Toto je potrubie, ktorým sa dá odobrať vzorka vody údajne z dna. Ja som na to kukal ako vyvalený lebo sa mi to zdalo dosť malé potrubie. Zádrhel je v tom, že do zrdže steká voda z ľadovcov, ktorá zo sebou nesie skutočne takmer všetko, nečudoval by som sa, keby aj invalidný vozík. Z toho dôvodu sa odberný objekt pre vodu do turbín nachádza 10 metrov nad dnom, jednoducho zanášanie je určite problém.
V Rakúsku sa skutočne takmer všetky stavby budujú dňom i nocou. Táto nebola výnimkou.
Ak ste nezaspali, tak vám ďakujem za pozornosť, v opačnom prípade sladké sny, tešilo ma.
