Kniha už podľa názvu ponúka všetko od pravidiel, slávnych partií, cez menej známe ale pekné, elegantné šachové úlohy, portréty šachistov až po zaujímavosti. A tým bude venovaný tento článok.
Určite všetkých škodoradostne zaujíma, kto ako rýchlo svoju partiu prehral. No v súbojoch o titul majstra sveta drží tento primát Bobby Fischer a jeho druhá partia s Borisom Spasským v roku 1972, ktorú prehral po nula ťahoch, lebo na ňu nenastúpil, lebo usporiadatelia odmietli splniť jeho extra podmienky. Rovnako tak v roku 1970 na turnaji v Palma de Mallorca Fischer partiu vyhral, lebo jeho súper Oscar Panno proti nemu nenastúpil, keďže usporiadatelia Fischerove extra podmienky splnili. Žiadal totiž hrať v sobotu až po západe slnka z dôvodu jeho náboženského presvedčenia, čo jeho argentínsky súper odmietol. Treba však dodať, že neskôr sa z Fischera stal nechutný antisemita, takže jeho špeciálne časy začiatkov partií boli zrejme skôr súčasť psychologickej hry. V súboji kandidátov v roku 1983 v Pasadene prehral Garri Kasparov s Viktorom Korčným a Vasilij Smyslov so Zoltánom Riblim, lebo ich sovietske úrady nepustili vycestovať na americkú pôdu (Korčnoj už vtedy býval vo Švajčiarsku). Neskôr po zaplatení odškodného 120.000$ sa súboje opakovali v Londýne a obaja sovietski hráči vyhrali.
Naopak najdlhšia partia sa podarila v belehradskom šachovom klube Nikolićovi a Arsovićovi v roku 1989 a trvala 269 ťahov, hralo sa 20 aj štvrť hodiny a skončila remízou. Najdlhšia rozhodnutá partia bola medzi Fressinetom a Alexandrou Kostenjukovou, trvala 215 ťahov a na konci sa radovala krajšia z dvojice.
Úradujúca majsterka sveta Alexandra Kostenjuk. Na internete nájdete aj jej dráždivejšie fotografie.
V knihe sa dozviete aj o iných zaujímavostiach. Súperi Weiss a Burschowsky si v partii v roku 1995 v jednej sérii pobrali osem figúr za sebou na jednom a tom istom poli. Počas partie Ng Ek Teong - Erigayama v Manile v roku 1992 vznikla na jednom bielom poli čierna diera, kde o život prišlo v priebehu partie 8 bielych a 7 čiernych figúr. V partii Lyell - Friedland sa jedenásť figúriek stalo obeťou obzvlášť pažravej bielej dámy. Americký hráč Panchanatan mal raz pred sebou pozíciu, kde mal k dispozícii 79 rôznych prípustných ťahov. Na turnaji v Budapešti v roku 1912 vyhral najviac partií, dve, Slovinec Milan Vidmar a skončil posledný. Tri partie totiž prehral. O prvé miesto sa delili Frank Marshall a Carl Schlachter, obaja s jednou výhrou a štyrmi remízami.
V knihe sa spomína, že počas francúzskej revolúcie, keď rozhnevaní žabožrúti premenovávali všetko pripomínajúce monarchiu, neobišiel ich hnev ani kráľovskú hru. Kráľa premenovali na drapeau (zástava), dáme zmenili pohlavie na pobočníka (adjutant), záhadne im vadila aj veža, tak z nej spravili delo (canon). Rošáda bola premenovaná tiež a v preklade znamenala: „Batéria, vztýčiť vlajku!", a vlajka s delom si podľa pravidiel vymenili pozície.
Faye Dunaway a Steve McQueen vo filme The Thomas Crown Affair Keď už sme pri tej záhadnej rošáde, o ktorej laici často vravia, že nevedia ako sa to robí, tak sú aj prípady zo svetovej špičky, kedy to hráči nevedeli. Resp. ani nie že nevedeli ju spraviť, ale nevedeli kedy sa smie urobiť a kedy nie. Smie sa o.i. iba ak kráľ ani veža ešte nepotiahli a pokiaľ kráľ nie je napadnutý, neskončí na poli, ktoré je napadnuté a nepreskočí pole, ktoré je napadnuté niektorou súperovou figúrou. V roku 1974 hrali Anatolij Karpov a Viktor Korčnoj zápas o to, kto bude vyzývateľom majstra sveta Bobbyho Fischera (ktorý ale nakoniec proti vyzývateľovi nenastúpil, takže sa hralo de facto o titul majstra sveta, hoci vtedy to nikto zo súperov nevedel). Korčnoj mal napadnutú vežu a išiel sa opýtať rozhodcu, či môže spraviť rošádu. Podľa jeho neskoršieho vyjadrenia si nebol istý. Podobne reklamoval neprípustnú rošádu iný hráč svetovej špičky, Jurij Averbach, keď súperova veža preskočila napadnuté pole. Keď mu rozhodca vysvetlil, že veža môže napadnuté pole preskočiť, ten kto to nemôže je kráľ, tak sa údajne začudoval a povedal, že to nevedel. Alexander Kotov, ktorého meno možno poznáte z krížoviek (veľmi obľúbený medzi skladateľmi krížoviek pod kódom starší ruský šachista), zase raz spravil rošádu, keď mal napadnutého kráľa dúfajúc, že si to súper nevšimne. Súper si všimol, ťah sa vrátil, ale Kotov aj tak vyhral. A konečne, samotná medzinárodná šachová federácia (FIDE) mala s rošádou problém, lebo ako poukázal svojho času Max Pam, podľa oficiálnych pravidiel bolo dlhé roky možné prísť s pešiakom na posledný rad, postaviť si za neho nie dámu ale vežu a s touto vežou a kráľom potom neskôr urobiť rošádu vertikálnym smerom (za predpokladu, splnenia podmienok o nenapadnutých poliach a predchádzajúcej nehybnosti kráľa a veže). Nie je zaznamenaná žiadna partia s takouto rošádou, ale vzniklo niekoľko umelých úloh typu: mat tretím ťahom, kde bol dosiahnutý práve takto. Dnes už takýto prípad je v pravidlách ošetrený.
I pýtali sa Lenina, či je správne mať milenku. On na to: "Každému odporúčam. Manželke poviem, že idem za milenkou, milenke, že som so ženou a ja zatiaľ šup do knižnice." Ako prezrádza fotka, nechodil tam kvôli knihám.
Isteže šachisti, podobne ako iné sociálne skupiny, majú svoj vlastný slang. Najmarkatnejšie sa to prejavuje na pomenovaní otvorení - sledu prvých ťahov, ktoré sa notoricky opakujú a vedú k určitým známym charakteristickým pozíciam. Občas bývajú pomenované po hráčovi (napr. Rétiho, podľa pezinského rodáka), občas podľa krajiny, kde ho prvýkrát hrali, alebo podľa turnaja (napr. varianta Cambridge-Springs, Ruská hra, Slovanská obrana a pre jazykovedca, geografa alebo slavistu úplne nelogicky existuje aj poloslovanská obrana). Veľký výmyselník bol v tomto už spomínaný Tartakower, ktorý v roku 1924 v newyorkskej ZOO pozoroval orangutany a podľa toho, ako liezli po stromoch, pomenoval tak jedno otvorenie Orangutan (ktovie na čom fičal). Rovnako tak pri turnaji v Barcelone roku 1929 za odmenu 150 pesiet vymyslel otvorenie, ktoré dodnes nesie meno katalánska hra (slangovo sa mu skôr povie katalán).
Vladek Sheybal ako Kronsteen vo filme Srdečné pozdravy z Ruska (1963) sa chystá zahrať vyhrávajúci ťah. (Foto: http://www.007museum.com/James_Bond_Chess.htm)
Nemenej zaujímavé ako turnajové výsledky sú partie, keď jeden hráč hrá proti viacerým súperom naraz. Behá od stolu ku stolu, zakaždým potiahne a už ide ďalej. Pri svojom rekorde z roku 1984 hral vtedy ešte československý reprezentant Vlastimil Hort (neskôr emigroval do Nemecka, kde žije dodnes) v Kolíne nad Rýnom proti 663 súperom, za 33 hodín prešiel 42 kilometrov a schudol päť kíl (a ževraj pri šachu sa iba priberá). Na jeden ťah pritom minul priemerne len tri sekundy. Dnes drží rekord Číňan Jiangchuan Ye, keď hral proti 1004 súperom.
Už arabský manuskript z roku 720 spomína, že učenec Said ibn Jubayr hral šach chrbtom k šachovnici. Odštartoval tým preteky, kto zahrá viac partií naraz naslepo - bez toho, aby hľadel na šachovnicu s tým, že šachisti si svoje ťahy hlásia (na čo im slúži pre nezasvätených záhadný jazyk, ktorý zapisujú písmenami a číslicami) a súperi pochopiteľne na šachovnicu pozerať môžu. Keď Američan George Koltanowski v roku 1937, zahral 34 partií (24 vyhral a 10 remizoval), tak jeho žena vyhlásila: „Neviem, kde sa to v ňom berie. Keď ho poprosím, aby zašiel do obchodu a kúpil bochník chleba, tak sa vráti, že zabudol, čo má kúpiť." Rekord však už päťdesiat rokov drží Maďar János Flesch, keď v roku 1960 hral 52 partií naslepo naraz (31 víťazstiev, 3 prehry, 18 remíz). Vo svojej mysli sa tak musel starať o 1664 figúr.
Podobne ako mávajú niektoré futbalové tímy trinásteho hráča, hrávajú niektoré šachistky so sedemnástimi figúrami. (Foto Československý šach 6/2007)
Počas hromadných partií sa samozrejme stávajú aj trapasy. Novozélandsko-britský majster Robert Wade hral v roku 1951 simultánku v Moskve proti deťom do 14 rokov z miestneho domu pionierov. Pred akciou vyhlásil: „Hrať proti deťom nie je moc zaujímavé." Z tridsiatich partií 20 prehral a 10 s námahou remizoval. Nebolo to moc zaujímavé skôr pre tie deti. Ešte horšie dopadol Josef Krejciker na simultánke v Linci v roku 1910, keď všetkých 25 partií prehral. Svoj výsledok zdôvodnil tým, že priateľskí usporiadatelia ho predtým ponúkli výborným vínom, ktorému nevedel odolať.
Vľavo v bielom plášti s bradou premýšľa Lev Nikolajevič Tolstoj
Počas prestávky turnaja v Havane v roku 1963 mal hrať popredný svetový hráč Viktor Korčnoj simultánku a bolo mu povedané, že jedným z jeho súperov bude aj samotný Che Guevara a zároveň dodané, že v rámci politickej korektnosti a udržiavania dobrých vzťahov s kubánskym pracujúcim ľudom, by bolo vhodné, aby tá partia skončila remízou. Po produkcii sa vrátil na hotel, vo dverách stretol exmajstra sveta Michaila Taľa a ten sa ho pýta: „No čo, ako to dopadlo?" „Samé výhry", odpovedal Korčnoj. „Aj Che Guevara?" „Áno, ukázalo sa, že nemá ani šajnu o katalánovi."
Jeden z plejády mladých ruských šachistov, Ernesto Inarkijev, nikoho nenecháva na pochybách ako prišiel k svojmu typicky neruskému krstnému menu. (Foto Československý šach 11/2006)
Mimochodom Viktor Korčnoj, prezývaný Viktor Hrozný, je taký šachový nezmar. Hoci je tá historka už skoro 50 rokov stará, on stále hráva. Navyše údajne drží zaujímavý rekord. Na turnajoch najvyššej úrovne počas svojej kariéry hral s trénerom celej generácie sovietskych šachistov, Grigorijom Levenfišom, aj so súčasnou hviezdou Magnusom Carlsenom. Pričom Carlsen sa narodil o 101 rokov neskôr ako Levenfiš. Zároveň vyhral partiu nad každým majstrom sveta od Michaila Botvinnika, ktorý sa ním stal v roku 1948. Samuel Reshevsky a Vasilij Smyslov zase hrali prvú turnajovú partiu v roku 1939 a poslednú v roku 1991, čo značí, že sa stretávali za šachovnicou viac než pol storočia.
Keď už som spomenul nešťastný výrok Wadea, tak na turnaj v Karlových Varoch v roku 1929 pozvali aj majsterku sveta, Češku Věru Menčíkovú. Popredný viedenský hráč Albert Becker zjavne zastávajúci názor, že ženy do šachu nepatria, pri rozlosovaní vyhlásil imaginárny klub Věry Menčíkovej, do ktorého bude patriť každý, kto s ňou prehrá. Zakladajúcim členom sa stal on sám.
Kniha sa venuje aj výskytu šachu vo filme, takže konečne som mal možnosť si pozrieť tie pozície v pokoji. A filmári z toho nevychádzajú zrovna v najlepšom svetle. V Harrym Potterovi a kameň mudrcov z roku 2001 zahlási Harry ako žijúci strelec mat, ktorý v skutočnosti matom nie je, lebo čierny môže ešte predstaviť dámu a až po jej zobratí by bol mat a koniec partie. Už ťah predtým ale viedla cesta k rýchlejšiemu matu, ale to by musel byť obetovaný strelec, čiže Harry namiesto koňa, ktorým bol Ron a zrejme nebolo úmyslom autorov obetovať hlavnú postavu, tak si to odniesol chudák Ron. Začiatok klasického Jamesa Bonda Srdečné pozdravy z Ruska (1963) je pre mňa najznámejšou šachovou scénou. Zloduch číslo 5, na verejnosti vystupujúci ako československý šachista svetovej špičky menom Kronsteen, urobí dva silné ťahy a jeho kanadský súper McAdams teatrálne kapituluje. Je to postavenie z partie Spasskij - Bronštejn, akurát bez dvoch bielych pešiakov nemajúcich vplyv na filmový výsledok. McAdams prehral tak rýchlo, lebo zopakoval ten istý slabší ťah ako Bronštejn. Už Bronštejn mal k dispozícii aj ťah, kde by Spasskij mal ešte dosť čo premýšľať, aby vyhral. K tomu navyše McAdams mal na rozdiel od Bronštejna dostatok času na hodinach, nemusel odpovedať tak rýchlo a bez tých dvoch pešiakov šachoví a filmoví nadšenci objavili za čierneho cestu k remíze. Celá irónia je v tom, že päťka dostala pokyn okamžite prísť k šéfovi a nešla, lebo očakávala rýchlu výhru.
Partia Spasskij - Bronštejn, Leningrad 1960, ktorá sa objavila v druhom filme o Jamesovi Bondovi. (Foto: http://www.chess.com/forum/view/fun-with-chess/spassky-amp-bronstein-from-russia-with-love)
V Kubrickovej 2001 Vesmírna odysea (1968) zase superpočítač HAL nešťastnému Frankovi Poolovi oznámi mat v dvoch ťahoch, ktorý by aj hráč nie bohvieakých kvalít (rozumej aj ja) vedel odvrátiť, hoci partia by sa už asi zachrániť nedala. Neviem, ako by sa tá mašina zatvárila, keby jej niekto po tej hláške nezobral dámu ale potiahol krajným pešiakom dopredu a vyžadoval sľúbený mat. V slávnej klasike Ingmara Bergmanna hrá Antonius Bock šach so smrťou a táto téma sa ťahá celým filmom. Akurát celá šachovnica je otočená o 90° (alebo inak povedané - polia, ktoré majú byť na šachovnici biele sú vo filme čierne a naopak) a stoja tam dvaja bieli strelci, každý na bielom poli (čo je zvláštne, ale teoreticky to mohlo nastať). Naproti tomu vo filme Casablanca hrá Humphrey Bogart, sám dobrý hráč, pravdepodobne svoju vlastnú partiu proti Irvingovi Kovnerovi a v Afére Thomasa Crowna Steve McQueen venuje viac pozornosti Faye Dunaway ako svojmu kráľovi a krásavica ho nádherne „zareže" kopírujúc partiu Zeissl - Walthoffen, Viedeň 1899, pričom týmto filmovým stvárneniam niet čo vyčítať. Navyše McQueen pochopil trochu bystrejšie, že je koniec ako Zeissl a vzdal sa o ťah skôr.
Ešte raz majsterka sveta. (Foto: http://s1.zetaboards.com/anthroscape/topic/1515496/1/)
Iste kniha Alles über Schach nepovie nič človeku, ktorý sa o šach nezaujíma, ani človeku, ktorý nehovorí nemecky. Má 464 strán a ja som si vybral len to, čo sa dá pochopiť aj bez znalosti pravidiel. Z toho asi každému dojde, že cieľová skupina si tam svoje veci nájde, hoci aj keď pri čítaní možno narazí na fakty, ktoré pozná a uvidí niektoré partie, ktoré má naštudované. Nejde totiž o šachovú učebnicu, ani o reportáž z turnaja, ale čisto o knihu na voľný čas, keď niet čo robiť a dokonca nemusíte mať pri sebe šachy. Nepovažujem sa za experta na šachovú literatúru, ale v kníhkupectvách regál so šachovými knihami pravidelne sledujem a tejto podobné knihy nevychádzajú často.
Michael Ehn, Hugo Kastner: Alles über Schach, humboldt - eine marke der Schlüterschen Verlagsgesselschaft, Hannover 2010
http://www.humboldt.de/products/Freizeit-Hobby/Neuerscheinungen/Alles-ueber-Schach.html
http://www.amazon.de/Alles-Schach-Mythen-Kuriosit%C3%A4ten-Superlative/dp/3869101717
Keď nie je uvedené inak, foto je z knihy.
