Keď zazrela som ho, ako dieťa v náručí nosí, v očiach detských zjavil sa mi ktosi, kto pred mnohými rokmi jeho otcom býval. A spával a vrieskal a iba sníval. Ruka v ruke pár rokov kráčali, a z dieťaťa stával sa pomaly človek, čo predo mňa sa postavil a kričal zas len o sebe, o svete, o veľkej osvete a neviem či vedel, možno skôr nie, že príčiny sú už v dávne stratené.
Netušil, že možno pred rokmi jeho praotec bojoval s nárokmi, ktoré už sú natoľko zmárnené, že zdajú sa, áno tie nároky zdajú sa šialené: Chcel bývať v teple, jedávať veľa, mať čistú posteľ, bez nepriateľa. Tečúcu vodu, možnosť voziť sa, lež na slobodu, tú slobodu čo mal, zabudol, a zhrozil sa, keď zazrel ako rýchlo všetko rastie a rastie, a zahaľuje svet a nezastaví to nič, ani ľudské nešťastie.
Aj tak si ty človek môjho rodu. A ak niekto kedy siahol na tvoju slobodu, tá krádež a či zrada možno bol len klam! Mám pocit, že na slobodu, praotec, siahol si si sám.
Mám strach. Bojím sa dvihnúť hlavu a vidieť ho tam znova. Odopchať si uši a započuť tie slová, tú hudbu, ktorá hudbou krásnou nie je. Len zášť a zlobu do pohára leje. A pije a pije a žije si život len svoj. A nikoho iného, lež seba, už neživí, lebo stáročia už viac nie je divý. Zároveň mám strach, že trochu má aj pravdu. Keď ešte v kožušinách jeho praotec stál tu, urobil niečo, čo na zlobu nadviaže. Uľahčil si život a stvoril peniaze.
