Keď sa prechádzam mestom a myslím na zatvorené školy, mám opäť pocit, že žijem viac v banánovej republike než v krajine hlásiacej sa k civilizovanej časti Európy. Nákupné centrá preplnené, kostoly otvorené, ľudia spokojne posedávajúci v stanoch pred reštauráciami. A najnovšie po gastro a fitness vzbure už ani nie na „tajnáša“, ale priamo v reštauráciách a fitkách. A naše deti namiesto toho, aby boli v škole a vzdelávali sa, sedia doma a spolu s rodičmi trpia pri dištančnom vzdelávaní.
Presne naopak je to vo vyspelých krajinách Európy a vyspelých štátoch sveta. Tam zatvárajú školy ako posledné a otvárajú ich prvé. Všade v normálnom svete totiž vedia, že výpadky vo vzdelávaní majú devastačné následky na budúcnosť štátu. Mladým ľuďom môžu spôsobiť problémy pri získavaní kvalitných pracovných miest poskytujúcich adekvátny príjem. Nehovoriac o hrozbe ešte väčšieho roztvárania nožníc medzi tým, čo potrebuje trh práce-teda kvalitnou pracovnou silou a tým, čo produkujú naše školy. Netreba, samozrejme, zabúdať na ďalšie následky pre ekonomiku štátu vyplývajúce z toho, že rodičia detí často len s veľkými problémami môžu podávať plnohodnotné pracovné výkony, keď musia riešiť servis okolo detí vzdelávajúcich sa doma. Spôsobuje to tiež ich nepohodu, vyčerpanie, stres a psychické vypätie. Tieto vedľajšie efekty poškodzujú nielen hospodárstvo ako celok, ale celú spoločnosť. Vedú sa o tom seriózne diskusie aj na úrovni významných globálnych korporácií. Aj to sa v budúcnosti môže prejaviť na poklese výkonnosti ekonomiky.
Chýbajúce prirodzené sociálne kontakty detí a mládeže v kritickom čase ich vývoja,
sociálny anti-vývin – sociálna degradácia sú kapitolou samou o sebe. Masové škody na psychike môžu mať ešte dlhotrvajúcejšie a ťažšie dopady ako „len“ zanedbané vzdelanie. O týchto vážnych rizikách múdrejší a odvážnejší ľudia hovorili už v prvej polovici roka, v čase prvej vlny pandémie. Odvážnymi ich nazývam nie preto, lebo sa „nebáli kovidu“ a viedli silné reči na sociálnych sieťach, ale kvôli tomu, že svojimi ojedinelými novátorskými hlasmi čelili panickému strachu, ktorý mala väčšina obyvateľstva z neznámej choroby.
Na jar sa ešte panický strach obyvateľstva, nepripravenosť a chaos na úrovni vlády dali ako-tak ospravedlniť. Bolo krátko po voľbách a vírus predstavoval vtedy niečo nové, s čím dovtedy neboli skúsenosti. Lenže každý vie, že po lete prichádza jeseň a zima, kedy sa aj bežné druhy chrípky najviac šíria. Preto bolo jasné, že kovid udrie plnou silou. Človek sa pýta, či vo funkciách sedia ľudia, ktorí nepoznajú ani pravidelné striedanie ročných období?!
Tento čas uvoľnenia tlaku pandémie však naša vláda a kompetentní trestuhodne zanedbali. Včas nepredstavili ani včas nepripravili plány na obnovu hospodárstva. Nepripravili a nepredstavili plán na zvládnutie pandémie. Nepripravili a nepredstavili nič zmysluplné týkajúce sa škôl, vzdelávania a voľnočasových aktivít detí a mládeže. Počúvali sme o svadbách, reštauráciách, posilňovniach, no o najbližšom vzdelávaní mládeže nič. Akoby nebolo každému dospelému človeku, ktorý nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony jasné, že vzdelávanie mládeže a školstvo je základ kvalitnej budúcnosti, ktorý zabezpečí nielen budúcnosť detí, ale aj dôstojné dožitie seniorov a dospelých, keď príde ich čas. Až prišla výluka škôl. A naše deti ostali opäť doma. Nedostávajú adekvátne vzdelanie, strácajú sociálne kontakty a návyky. Mnohé z nich už kvôli tomu psychicky trpia. Nejeden rodič, s ktorým sa rozprávam, hovorí o tom, že výuka na školách prebieha počas jesene často aj horšie než na jar. Deti dostávajú niekedy len úlohy bez adekvátneho vysvetleniaa doma im musia vysvetľovať nové učivo. Keď už nič iné, tak medzi prvou a druhou vlnou výluky škôl mohlo ministerstvo, prípadne obce, mestá a kraje, pod pôsobnosť ktorých patria základné a stredné školy, zabezpečiť aspoň počítačové kurzy pre učiteľov. Nemálo z našich pedagógov nezvláda na patričnej úrovni prácu s počítačovou technikou. Pedagógov v tomto blogu však nechcem nijako kritizovať. A ani nechcem kritizovať deti, ktoré nemajú rady počítač a chápu lepšie „naživo“. Nechcem sa vôbec dotknúť ani rodičov, ktorí si počítač, prípadne viac počítačov pre viac detí nemôžu dovoliť. Som zvedavý, ako a či vôbec prebieha zo strany nadriadených kontrola priebehu a výsledkov dištančného štúdia. To všetko sú fatálne, neospravedlniteľné zlyhania niektorých členov vlády a niektorých predstaviteľov verejného sektora. A mnohým z nich sa dalo bežnou starostlivosťou a prirodzenou predvídavosťou predísť.
Viem pochopiť, ak už posledné dva týždne pred začiatkom zimných prázdnin nebudú školy otvorené. Vrcholí chrípková sezóna a keď sme vydržali doteraz, ďalšie dva týždne ešte zvládneme. No naše deti, my rodičia a v neposlednom rade aj pedagógovia by sme si už konečne zaslúžili vedieť, aké plány majú so školami vláda, mestá a kraje po novom roku. Ako plánujú testovať vedomosti detí a ako chcú dohnať medzery v ich výuke. Bol by som veľmi nerád, keby si naša mládež odskákala súčasný chaos tým, že po novom roku, po prepustení z doobedňajšieho domáceho väzenia, bude vystavená enormnej záťaži kvôli tomu, že bude musieť nadmernou námahou doháňať zameškané učivo. Zbytočnému stresu sme kvôli nekompetentnosti časti vlády a časti verejného sektora boli vystavení viac než dosť. Je konečne načase mať pocit, že túto krajinu riadia a budúcnosť našich detí ovplyvňujú aspoň trochu kompetentní ľudia, ktorí dovidia ďalej než za prvý roh. Keď vnímame bláznivý spôsob riadenia vecí verejných za posledné mesiace a spomenieme si na veľmi trápne kauzy diplomových prác niektorých vysokých ústavných činiteľov, napadá mi, že musíme dbať o to, aby sa naše deti nestali práve takýmito polovzdelanými pojašencami. Zatvorené školy a chýbajúca socializácia povedú priamo k hlúposti a pojašenosti, akej sme všetci svedkami v priamom prenose.
