Do Cherchell sme nakoniec íst nestihli. Na tomto mieste však neostalo z pôvodnej
kolónie zachované takmer nič - co zachránit stihli, preniesli francúzski archeoló-
govia do múzea, ktoré obsahuje mnoho zachovalých sôch a pod.
Zaujala nás však Tipaza, kde sú dobre viditelné aj prístupné ruiny mesta (aj ked velká
čast je stále pod morom). Vchod je zdarma na ruiny, ako aj do miestneho múzea - tomu však
zodpovedá, ako bohužial aj inde v Alžírsku - všetky múzeá a monumenty sú zdarma - nulová
informácia o samotnej pamiatke. Ešteže sme v múzeu mali šťastie na fundovanú sprievodkyňu,
ktorá nám o Tipaze všetko ochotne vysvetlila. (Ochota pomôcť cudzincom je ostatne podľa
mňa jedným z hlavných znakov miestnych, a treba uznať, že veľmi príjemným.)
Celkový pohľad na časť Tipazy.
Pohľad na arénu Tipazy. Vľavo mimo záberu sa voľne pasú ovce.
A ešte jeden pohľad na ruiny. Blízko mesta Tipaza sa nachádza aj Tombeau de la Chrétienne (Hrob kresťanky), čo je ľudové
pomenovanie pre pravdepodobnú mohylu dcéry Kleopatry a Marca Antonia. Mohylu jej dal na prelome letopočtu postaviť jej manžel, mauretánsky kráľ Juba II. S kresťanmi nemá pravdepodobne nič spoločné, ale názov je odvodený od veľkých krížov na všetkých štyroch falošných vchodoch mohyly, ktoré niektorí považujú za obyčajné ornamenty, niektorí za (dodatočne pridanú) "reklamu" náboženstva ranných kresťanov.
Z kopca, na ktorom stojí monument, je krásny výhľad na more a pláne Mitidja - najúrodnejšej časti Alžírska s kyprou červenou pôdou.
Kríže na fasádach monumentu.
Obidva monumenty patria medzi Svetové dedičstvo UNESCO , ale ich stav tomu nenasvedčuje. Na ďaľší historický a archeologický výskum nie sú prostriedky, čo je - pri momentálnom postupnom a nezvratnom chátraní pamiatok - nenapraviteľná škoda. Opäť, ako inde v Alžírsku, bude zrejme problém v manažmente... na jednej strane sú všetky múzeá nepochopiteľne úplne zdarma... na druhej strane niet peňazí ani len na ich údržbu, nieto na výskum a propagáciu... a UNESCO asi pri neexistujúcej stratégii tiež prostriedkami skôr šetrí. Pritom jeden jediný monument typu Tipaza dokáže v iných štátoch turisticky uživiť celé regióny! (Ako toľko krát v Alžírsku, aj tu som z toho mala takmer slzy na krajíčku...)
Na pobreží sme ďalej navštívili mestečko Tenès a v ňom aj Merouanovu rodinu z matkinej
strany. Starí rodičia majú dobre cez osemdesiat a sú v neuveriteľnej forme, dedko -
nemecky vyzerajúci, modrooký - sa kvôli nám vyšplhal na strechu domu, aby
nám obral figy. Starká - 150 cm malá (bola taká vždy), veľmi drobná starenka, mala pod
šatkou očividne na ohnivo červeno (hennou) zafarbené vlasy a napiekla kopec sladkostí.
Mali 12 detí (dve z nich, chlapec a dievča, im zomreli v 70. rokoch, keď pri hre
v sade stúpili na nášľapnú mínu - dedičstvo po Francúzoch...). Celá rodina sa pri príležitosti
našej návštevy zhromaždila a snažili sa ma zasvätiť do toho, kto je koho bratranec, švagriná,
teta z tretieho kolena a neter z desiateho. (Niť a nádej na pochopenie vzťahov som stratila
už pri druhom kolene, takže potom som už len zdvorilo prikyvovala.) Dlho sa všetci nestretli
a každý rozprával jeden cez druhého, chvíľu som sa snažila - ako obvykle - niečo pochopiť z
alžírskeho dialektu pretkaného francúzskymi slovami, ale bolo toho priveľa. Okrem toho pre
všeobecné zaneprázdenie hlavy kuchyne - starkej - meškala káva, ciže návšteva nakoniec
vyvrcholila tým, že som v príjemnom, okolo mňa plynúcom virvare, pohodlne uvelebená na
gauči v marockom štýle, tvrdo zaspala a zobudila sa až na hlasný smiech ostatných. (Našťastie
sa neurazili.)
Pohľad na pobrežie v blízkosti Tenès.
Armáda, polícia, žandári, sekuriťáci - hlavne, nech to má uniformu...
Počas prejazdov alžírskymi mestami a dedinami, ale aj mimo nich, ma veľmi prekvapil a zarazil
počet, rozsah a demonštrácia sily rôznych ozbrojených zložiek krajiny. V prvom rade policajné,
vojenské alebo iné cestné kontroly - a to skutočne na niektorých cestách asi na každom piatom-desiatom kilometri.
Najprv som sa zľakla, či je situácia naozaj ešte taká zlá - odpoveďou mi však bolo to, že
počet týchto zložiek bol počas terorizmu veľmi zvýšený... no a čo teraz s nimi? Na druhej strane,
nie je to tak dávno, čo cesty skutočne BOLI nebezpečné, takže ľudia v podstate proti týmto
kontrolám (aj tak sú policajti väčšinou uprostred plodnej diskusie a nikoho si nevšímajú,
akurát musíte pokaždé spomaliť) veľmi neprotestujú. Takže môžete s horeuvedenou železnou
pravidelnosťou vidieť na cestách rôzne druhy ozbrojencov, ktorí vystavujú na obdiv najnovšie vozidlá 4x4, rôzne iné, zásadne dobre vytunované autá, zánovné uniformy a zbrane a super motorky.
Vôbec, už po pár dňoch v Alžírsku som pochopila, že všetko, čo je krásne a nové/dobre
udržiavané/čisté, patrí armáde. V každom meste, v každej maličkej dedinke vlastní ostentatívne tie
najkrajšie budovy, parky, lesy... všetko patrične čisté, udržiavané, oplotené a strážené...
a ten kontrast s okolitou obvyklou chudobou, nedostavanými hala-bala stavbami a špinou
je naozaj extrémny. Na môj obvyklý zúfalý výkrik "veď predsa nemôžu vlastniť všetko pekné
v celom štáte!" mi bolo odpoveďou rezignované "ale môžu".
... verzus muži v kaviarňach
Ďaľšia vec, všade viditeľná voľným okom, ktorá ma zaujala, boli - ako zrejme všade v orientálnych
krajinách - kaviarne plné mužov. To by bolo v poriadku. Čo sa mi už až tak v poriadku nezdalo,
bolo to, že kaviarne boli plné vždy a za každých okolností - ráno, cez deň, večer, každučký
deň pracovného týždňa aj cez víkend. Napadla ma taká naivná kapitalistická myšlienka - kedy,
pre Boha, robia??
Vysvetlením je veľká nezamestnanosť, ale aj - podľa vlastných, sebakritických
slov domácich - nepríliš veľká osobná iniciatíva väčšiny tunajších mladíkov (samozrejme, že
ma hneď napadlo všeobecne prospešné riešenie - nech tí nevyťažení mladíci
zbierajú tie tony odpadkov naokolo... ale radšej som si ho nechala pre seba). Keď sa nad
tým zamyslím, niet sa až tak čomu čudovať - 20-30nici vyrastali počas socializmu resp.
terorizmu, z ktorých ani jeden v nich nejaké silné a správne smerované pracovné návyky vytvoriť
nemohol. A tak teraz predstavujú obetovanú generáciu, ktorá spoločnosti veľa osohu neprináša.
Napriek tomu sa mi však celkom pozdával nápad Houariho Boumedienna, ktorý za svojej
éry nechal kaviarne počas pracovnej doby obiehať vojenskou políciou, pričom každý kávičkár musel
svoje vegetovanie počas pracovného dňa riadne vysvetliť. A ak nie... no, v Alžísku s vojenskou
políciou zrejme nikdy žarty neboli... :-)
... nabudúce - západ Alžírska (fotky z Oran a Tlemcen) a alžírska gastronómia:-)
