Alžírsko - znásilnená krása
V prvom rade preto, že tam žije rodina môjho priateľa, Merouana. Zároveň má však Alžírsko stále akúsi auru tajomnosti a nebezpečia (takú atraktívnu pre našinca z bezpečného Slovenska!) - čo sa týka turizmu a návštevnosti, nemôže sa porovnávať so svojimi maghrebskými susedmi. Dokonca aj Kaddáfiho diktátorská Lýbia robí popri Alžírsku dojem otvorenej a turisticky frekventovanej krajiny. Toto viac-menej úplné turistické embargo povoľuje až v posledných rokoch, kedy sa v krajine začala konečne stabilizovať politická situácia.
V Európe veľa informácií o Alžírsku dostupných nie je. Na Slovensku som to očakávala, ale v Španielsku ma to prekvapilo - predsa len, žije tu pomerne veľa imigrantov, ale najmä veľa Španielov chodí napríklad na alžírsku Saharu. Po prekutraní všetkých obchodov s cestovným materiálom sa mi podarilo zohnať jedine 3 roky starú cestnú mapu, a aj to iba severného Alžírska (zrejme tých spevnených ciest na juhu až tak veľa nebude, tak načo míňať papier, povedali si asi vo vydavateľstve Michelin). Webových stránok s relevantnými a komplexnými informáciami je tiež pomenej. Dokonca aj Lonely Planet sa uspokojilo s varovaním, že cestovanie po Alžírsku je riskantné, a s fotkou kopy piesku na Sahare, ozdobenou pár Tuaregami.
Od Merouana sa mi naopak dostalo informácií viac ako dosť. Ako každý emigrant, ktorý svoju krajinu nenavštevuje príliš často, ju opisoval v tých najiskrivejších farbách: snehobiele mešity, rozvoniavajúce pečené jahňatá, šťastné moslimské rodiny - každá s aspon 10 deťmi - sa ihrajú tu na žiarivo zelenej tráve pri borovicovom lesíku, tu na bielučkom piesku, ktorý obmýva tyrkysové more. Otcovia poctivo pracujú priam do úmoru, aby zveľadili svoju krajinu, a matky sa počas krátkych prestávok medzi rodením jednotlivých detí venujú charitatívnej a komunite prospešnej činnosti. (Takto nejako sme na prvouke kreslili obrázky socialistickej spoločnosti, ak si správne spomínam - akurát bez toho islamského vplyvu.)
Naopak moja rodina - ktorej niektorí členovia boli až na dovolenke pri mori v Tunisku (čiže úplní severoafrickí insideri) - tiež vedela presne, čo ma čaká: Sahara, levy, šváby, analfabetickí Tuaregovia, no a samozrejme obligátna výmena mojej osoby za ťavu (prípadne kozu, kravu...), pričom po celý zvyšok života ostanem zavretá v nejakej pivnici, kde budem vykonávať ťažké manuálne práce a najmä spomínať na najobľúbeňejšie slová mojej mamy - „ja som ti to hovorila...!!".
Výsledkom týchto protichodných informácií bolo, že som radšej neočakávala vôbec nič. Preto ma priam šokovalo, že naša batožina priletela v poriadku - ale najmä som nebola pripravená na hypermoderný medzinárodný terminál na letisku H. Boumedienne: pokojne by mohol súperiť s hocijakým letiskom v Zálive. Po takomto pozitívnom začiatku sa moje očakávania nadmieru zdvihli - avšak na letisku nás už čakal Merouanov švagor Rabah, ktorý nás z civilizovanej fatamorgány s prehľadom odviezol do alžírskej každodennej reality.
Prvú noc sme teda strávili u Merouanovej sestry Faridy a jej manžela. Farida je psychiatrička a jej manžel neurológ, ktorý okrem praxe v nemocnici má aj prax súkromnú. Žijú v Meste Blida, cca 50 km od Alžíra, v paneláku na 5. poschodí bez výťahu (neskôr som pochopila, že tu je stále bežné stavať aj 8-poschodové, nové paneláky bez výťahu). A bez vody. Teda, voda je - ale počas štyroch letných mesiacov iba pár hodín v noci. Ostatok roka viac-menej stále, ale na to sa samozrejme nikto nespolieha. Neodmysliteľnou súčasťou všetkých alžírskych obydlí sú preto rôzne vedrá, vaničky, sudy a kto má záhradu - cisterny, cisterny, cisterny. Je ľahké si predstaviť, koľko roboty znamená pre zamestnanú matku udržať v takýchto podmienkach čisté tri malé deti a celú domácnosť. (Napriek tomu som za celý pobyt nevidela ani jedno špinavé alebo zanedbané dieťa, za čo alžírskym ženám vzdávam úprimný hold.) Inak však byt mal všetky vymoženosti modernej doby - čiže základný predpoklad mojej mamy, že všetci Alžírčania žijú na piesku v stanoch, sa nesplnilJ.
Voda tvorí, okrem iného, aj dôležitú súčasť islamského náboženstva. Moslimovia sú povinní umývať sa 5x denne pred modlitbou - čo ešte zvyšuje pálčivosť problému s vodou. O to viacej ma prekvapilo, že keď voda konečne začala tiecť, chutila vynikajúco - asi ako pramenitá voda v našich Tatrách. Na moju otázku, ako pri nedostatku vody dosiahnu takúto kvalitu (automaticky som si myslela, že ju musia náročne odsáľať alebo prichádza zo vzdialených oblastí), som sa dozvedela, že problém nie je v tom, že by vody nebolo dosť. Naopak. Z okna bytu je vidno blízky mohutný zalesnený reťazec pohoria, ktorý je - a to aj v lete - pretkaný prameňmi a potôčikmi tej najkvalitnejšej vody. Voda teda nechýba - chýba riadny management vodných zdrojov, potrebná organizácia, správa, know-how. Toto ostatne platí aj pre ostatné prírodné zdroje v Alžírsku - tejto neuveriteľne bohatej, a zároveň takej chudobnej krajine...
...pokračovanie nasleduje...
