Neexistuje budova, dom, byt, chatrč, barabizňa alebo čokoľvek určené na bývanie, čo by nemalo aspoň jeden satelit. V prípade bytovky má samozrejme samostatne každý byt vlastný satelit, prípadne aj dva. Odhliadnuc od toho, že to totálne degraduje výzor hocakej budovy - najmä krásnych, bielych koloniálnych palácov, ktorých je plný Alžír, Orán... - ako aj celých ulíc a miest, ma udivuje, že aj človek, ktorého len štyri kusy plechu delia od bezdomovectva, potrebuje satelit. Snaha zapadnúť, ukázať, že si to môže dovoliť...? Alebo snaha o spojenie so svetom, túžba po informáciách...?
V širšom kontexte "urbanizmu", ktorý sa v krajine uplatňuje (t.j. absolútna stavebná anarchia), však tento element ruší iba pár esteticky naladených obyvateľov a hlavne turistov. Dokonca som sa podľa neexistencie satelitu naučila identifikovať osady Rómov, ktorí v Alžíri žijú a putujú prevažne v stanoch a ako nákladné zvieratá používajú somáre. Je totiž fakt, že na stan by sa ten satelit upevňoval ťažko. Pred získaním tohto poznatku som domácich pri zahliadnutí osád, ktoré silne evokovali slovenské rómske usadlosti svojím urbanistickým prevedením a haldami odpadkov, privádzala do rozpakov výkrikmi: "Jéj, pozri, cigánska osada - celkom ako na Slovensku!" - načo som sa dozvedela, že to je celkom normálna dedina, obývaná roľníkmi, ktorí sa nikam nechystajú a žijú tak už roky, čomu nasvedčujú aj spomínané satelity.
Čo sa týka anarchie v urbanizme, okrem estetického aspektu je tu aj aspekt bezpečnostný: asi má nejaký zmysel, že krajina je rozdelená na určité pásma, pričom v niektorých sa jednoducho stavať nemôže. Nemám na mysli lukratívne pozemky niekde na okraji chránenej oblasti, ale napríklad vyschnuté korytá riek. V pásme s typickým stredozemným podnebím sa po pár hodinách dažďa môže aj roky suché koryto zmeniť na rozbúrenú riavu, ktorá strhne všetko, čo jej stojí v ceste.
Napriek tomu, že v Alžírsku k takýmto katastrofám, vrátane stratám na životoch, prišlo (a nie raz), sú bývalé korytá riek plné stavieb. Samozrejme, nie sú to žiadne vily - sú to ľudia, ktorí nemajú čo stratiť. Možno bývali v dedine vyššie v horách, ktorú počas terorizmu vypálili... a keď zišli kvôli bezpečnosti do nižších polôh, nikto - a už vôbec nie štát - ich tam neočakával, aby im ponúkol pomoc. Tak si pomohli, ako vedeli. Štát a my - šťastliví intelektuáli s prístupom na internet - vieme, že sa takto každý deň vystavujú riziku smrti, ale ich zaujíma najmä to, aby ich deti ZAJTRA mohli ísť bezpečne do školy, a aby mali ZAJTRA v blízkosti nejaký spôsob obživy. Čo bude o rok, o desať - to je luxus plánovania, ktorí si oni nemôžu dovoliť.
K alžírskej viac-menej pravidelne sa opakujúcej realite patria aj zemetrasenia - v severnej časti krajiny na seba narážajú africká a euroázijská platňa a výsledkom je neustála seizmická aktivita, ktorá svojou intenzitou nenechá chladného ani jedného svetového seizmológa. Pre ilustráciu - len od roku 1980 zažil sever krajiny 7 (!) silných alebo stredne silných zemetrasení. Mŕtvi sa väčšinou rátajú na tisícky.
Merouane a jeho rodina zažili to najsilnejšie z nich (7,2 stuňa) priamo v epicentre - v meste, kde bývajú: El Chlef. Teda, to je nový názov mesta: v jeho histórii ho už dvakrát tak zničilo zemestrasenie, že z pôvodného mesta neostalo takmer nič, takže ho pokažde premenovať premenovali a nanovo vystavali.
V roku 1980 mal Merouane 6 rokov a jeho tri sestry o niečo viac; ich rodičia boli na návšteve v Paríži a deti boli u príbuzných. Keď si všimli, že sa niečo deje, strhlo sa všetko veľmi rýchlo: dom začal praskať, bolo treba rýchlo vybehnúť. Malý Merouane sa hral na hornej terase a v panike nechcel odísť, nakoniec ho násilím vyvliekla teta. Popri behu čo najďalej od všetkých stavieb videl, ako z protiľahlého domu v panike vyskakovali ľudia... zatiaľ čo jeho mama v Paríži, na náhodne zapnutej televízií v obchode uvidela, čo sa deje a na mieste odpadla. Tri dni nefungovali telefóny (o iných komunikačných prostriedkoch sa vtedy nechyrovalo), neboli lety ani lodné spoje. Tri dni neistoty, čo je s vašimi deťmi a rodinou....
Pri poslednom zemetrasení v Boumerdès a hlavnom meste, Alžíri, v roku 2003, zahynulo mnoho ľudí aj preto, lebo nové bytovky, vystavané v posledných rokoch, nezodpovedali moderným štandardom pre seizmicky aktívne oblasti. Niežeby to nebolo pri ich výstavne naplánované - len sa pri realizácii projektov „trošku" pokradlo: tu lacnejší materiál, tam menej výstuže, privreté obe oči pri kolaudácii... výsledkom boli paneláky, ktoré síce vyzerali na pohľad stabilne, ale pri prvých príznakoch zemetrasenia sa zrútili ako domčeky z karát.
Merouanova sestra Farida, už ako psychiatrička, sa venovala psychologickej pomoci obetiam tohto zemetrasenia priamo na mieste. Zaznamenala mnoho prípadov, keď ľudia z hrozného šoku dostali na mieste cukrovku. (Pre Faridu nič nové: jej oddelenie je už roky plné ľudí s ťažkými traumami z obdobia terorizmu, ktorí sa tiež kvôli šoku v jednom momente stali diabetikmi. VAlžíri je cukrovka pomerne rozšírená práve z tohto dôvodu.)
Aj takéto sú zvláštnosti tejto krajiny, ktorá sa nepodobá na žiadnu inú.
(Pre záujemcov pridávam link na zatiaľ najkrajšie fotky z Alžírska, aké som na webe našla: http://www.pbase.com/cyrilp/algerie.)
Nabudúce: Na alžírskej svadbe (a konečne už aj s tou gastronómiou:-)
