Môj sloh má názov "Prečo žijem rada v našej rodine". S mne odjakživa vlastným egoizmom uvádzam ako prvého (= najdôležitejšieho) clena rodiny seba samú:
"V našej rodine žijem ja, môj brat a moji rodičia." (Nech vás formulácia nemýli - brat nie je adoptovaný a dokonca sme aj vlastní súrodenci, ale samozrejme ma ani nenapadlo, že MOJI rodičia by náhodou mohli byť aj bratovi, t.j. naši. Ale asi ma na to niekto upozornil, lebo v ďalšej vete, ktorá sa zase vzťahovala na MOJICH rodičov, som MOJICH bola nútená prečiarknutťa predsa len nahradiť slovom NAŠI.) Takže pokračujem:
"Naši rodičia sa o nás starajú, dávajú nám jesť." Nemôžem si pomôct, ale táto veta vo mne vyvoláva pocit, ako keby dve podvyživené deti, zavreté pasívne niekde v pivnici, 2-3x denne obrdžali men šiu porciu jedla, obmedzujúcu sa na kalorickú hodnotu nutnú na udržanie pri živote. Škoda, že nemám po ruke fotky z detstva - sú na nich dve očividne rozmaznané, mierne obézne decká, oblečené do niečoho, čo zrejme v 80. rokoch bol vrcholný výstrelok módy (čo tak farebné plastové topánky a plesnivé rifle?). Až som unavená len z čírej predstavy, koľko úpornej námahy stálo mojich resp. našich rodičov, kým sa poctivo prešmelili k nejakým bonom, ktoré potom obetovali na wannabe-západniarske odevy a čokolády pre svoje nevďačné ratolesti. Toto všetko sa mi však asi do slohu o socialistickej rodine nehodilo, tak som sa obmedzila na to jedlo.)
"Keď donesiem nejakú horšiu známku, nevynadajú mi, ale mama ma všetko dobre preskúša a vysvetlí mi to, čomu nerozumiem."
Mám v živej pamäti, ako sa mi moja mama, inžinierka ekonómie (išla na ekonómiu, lebo si myslela, že tam nebude matematika...), pokúšala vysvetliť trojčlenku. Pointa bola v tom, že ona sama to nevedela - a podozrievam ju, že to ani dodnes nevie - a otec to samozrejme odhalil a strašne sa jej smial. (Ale zato slovenský jazyk a diktáty jej šli - veď na tú ekonómiu aj tak nakoniek išla len preto, že dedko zdrhol do Ameriky, tak na žurnalistiku ju za trest nezobrali. Ale - opäť, to by zrejme socialistický sloh nezniesol...)
"Dovolia mi, aby som išla do kina, idú s nami do divadla, alebo na výstavu."
Dovolia mi...?? Fíha, toto už naozaj začína pripomínať utópiu. Alebo som už fakt taká stará? Dnešná verzia by zrejme bola: "Celkom v pohode mi dali písomný súhlas na piercing pupka, jazyka a nosa, a moc nenadávajú, keď v lete sedím vymachlená s kamoškami do polnoci v Greenwichi."
"Zato všetko sa snažím im pomáhať a poslúchať ich. Doma vysávam, polievam kvety, upratujem a niekedy idem nakúpiť."
Totálne sci-fi, to muselo byť spôsobené vymytím mozgu v škole o tom-ako-by-to-malo-byť. Kvety som mala akože polievať, ale jediné, ktoré to prežili, boli kaktusy. Tie mám asi preto doteraz rada. Vysávač som prvýkrát použila, až keď som začala bývať sama. (Ja viem, keby som mala takú dcéru, asi ju dorazím.)
"Môj brat tiež."
Jediná veta, ktorej obrovská nepravda mohla prekonať nezmysly vo vete predchádzajúcej. (Môj brat totiž DOTERAZ netuší, ako sa taký vysávač používa.) Preto som sa asi obmedzila na takúto vrcholne stručnú formuláciu.
"Moja mama varí, perie, žehlí a robí ešte veľa iných vecí. Môj otec chodí na väčšie nákupy, a opraví, keď sa niečo pokazí."
Haha! Je síce pravda, že môj-náš otec má ako správny chlap doma veľké množstvo takzvaného vercajchu, na ktorý si ohromne potrpí (požičanie si niečoho z týchto vzácností sa rovná menšej rodinnej tragédií, ktorá sa takmer vyrovná kríze, keď si niekto požičia jeho papuče), ale akosi si nepamätám, že by niekedy doma niečo opravoval. Zato mama rada a často spomína (najlepšie v spoločnosti), ako ho krátko po svadbe nič netušiac požiadala , aby vymenil žiarovku v kuchyni. Kvôli zvládnutiu tejto náročnej úlohy musel dokonca vyliezť na stôl, čo by nebol až taký problém (vtedy bol ešte štíhly). Kríza nastala, keď do kuchyne vošiel starý otec alias mamin svokor, a mama neveriaco sledovala, ako sa vrhol s pokrikom ku stolu, aby mohol otcovi držať nohy a zachytiť ho, keby náhodou z toho stola padal, pričom môj otec pokračoval vo výmene žiarovky s výrazom jadrového fyzika uskutočňujúceho urýchľovanie častíc. (Mám taký pocit, že to má za tú trojčlenku.)
Sloh sa končí vyjadrením, že "v našej rodine si všetci navzájom pomáhame a máme sa radi. Preto v nej rada žijem."
Trochu suché, ale celkom optimistické, nie? A čo som tam mala napísať - že rada žijem v našej rodine, lebo máme troch dedkov ? (Na toto sme s bratom boli fakt obzvlášt hrdí.) Alebo preto, že máme Fiat Uno, v ktorom sa raz za rok asi šiesti (plus v našej rodine neodmysliteľný kôš plný rezňov) vyberieme na dovolenku do nejakej pekne socialistickej destinácie, ktorá je vzdialená aspoň osemsto kilometrov, pričom sa môj malý bratranec každých 20 min povracia (babka mu pred cestou dala kapustnicu s kokakolou - "Veď keď to chcel...")? Preto, že nám kreatívny otec na zaspatie číta Rozprávky tisíc a jednej noci, z ktorých musí pohotovo a úplne ad hoc vyraďovať eroticky ladené state (vtedy existovala len jediná verzia, a to kompletná) a okamžite ich nahrádzať vymyslenými, aby sme ho číhajúc neobvinili, že preskakuje strany? Alebo preto, že mi mama napíše toľko ospravedlneniek k sadistickému školskému zubárovi, koľko budem chcieť?
Uznajte, týmto by som v socialistickej spoločnosti nezabodovala, aj keď toto sú pre priemerné dieťa argumenty asi ďaleko atraktívnejšie, ako že nám "dávajú jesť".
Sloh je kvôli presvedčivosti dotvorený ilustráciou našej ideálnej rodiny, na ktorej sa ja s bratom a mojimi-našimi rodičmi pekne držíme za ruky. (S bratom sme sa nedržali za ruky, odkedy mi pamäť slúži - t.j. asi od dvoch rokov - akosi to nemáme vo zvyku, ale asi som si povedala, že keď už si vymýšlať, tak poriadne.)
Ale aj tak - dúfam, že aj moje dieťa niekedy napíše niečo podobné... aspoň sa budem mať po rokoch na čom zasmiať:-)
