Prihlásila som sa teda na medzinárodný management na viedenskej univerzite - Hauptuniversität. Je v centre Viedne, kde som si aj pohotovo zabezpečila internát, a párkrát sme to tam boli mrknúť aj s rodinou, aká pekná budova a ako v centre, rodičia celí hrdí. Preto bol pre mňa mierny šok, keď som v septembri pred začiatkom štúdia zistila, že moje štúdium sa bude odohrávať v XXI. (slovom dvadsiatom prvom) obvode - Floridsdorfe, ktorý študenti vyšších ročníkov nežne volali "Transdanubien". A veru to tak aj bolo - električkou, metrom, a ďalšou električkou som sa začala presúvať z malebného centra až za Dunaj, kde sa nachádzalo niečo, čo kedysi bolo plánované v štýle amerických univerzitných kampusov - fakulta, internát, športoviská... - ale nakoniec sa plán neuskutočnil a prišlo len na časť tej fakulty. Napriek tomu, budova a vybavenie príjemné, počítače nové, wc čisté. Čiže začiatočná spokojnosť bola pomerne veľká.
Na našej fakulte bol implementovaný prazvláštny spôsob prihlasovania sa na cvičenia, ktorý istotne čerpal námet z hry "Dostihy a sázky": každý študent disponoval na začiatku semestra určitým počtom bodov, ktoré mal vsadiť na cvičenia, ktoré chcel absolvovať. Pritom uplatňoval rôzne špekulačné metódy. Napríklad Matematika I bola v ponuke 5x, z toho jedno cvičenie o 8 večer v piatok, takže bolo jasné, že tam veľa ludí nepôjde - stačí málo bodov. Ale na English II v pondelok poobede je treba veľa atď. Po týždni ste sa dozvedeli, kde ste sa dostali a kde nie. A ak ste špekulovali zle, mohlo sa vám pokojne stať, že ste ostali visieť s dvomi cvikami na semester.
Pre nezainteresovaných by som chcela priblížiť systém štúdia v Rakúsku (na väčšine univerzít, aj keď sa o ňom už dlhšie diskutuje a niekde sa ho snažia pozmeniť): Štúdium rovná sa určitý počet skúšok, ktoré musíte absolvovať. Nikoho nezaujíma, či ich absolvujete za 3 alebo za 15 rokov. Ročníky a krúžky neexistujú. T.j. ak ste sa vďaka zlému sázkovaniu tento semester dostali len na 2 cviká, a teda nemáte takmer čo robiť, nikoho to netrápi (okrem vás). Toto má rôzne výhody aj nevýhody - napr. je s takýmto systémom oveľa ľahšie zladiť prácu a regulérne štúdium (keďže na väčšine univerzít v Rakúsku nepoznajú ďiaľkové štúdium); iná vec je osobná motivácia a prístup - ja som mala spolužiakov matrikulovaných pred 15 rokmi, ktorí robili základné predmety... k tomu prispieval samozrejme aj fakt, že štúdium bolo donedávna úplne (ak nerátam 15,-EUR matrikulačný poplatok) zadarmo.
Je jasné, že pri takýchto podmienkach bol nátresk v prvých ročníkoch veľký. Čo s tým? V mojich začiatkoch sa uplatňovali tzv. K.O. skúšky. Na jednu z nich som sa učila bez prestávky 3 mesiace, pozostávala zo 4 úplne rozdielnych predmetov a trvala dokopy tuším 6 hodín (skúška sa podľa študijného plánu mala robiť cca po roku štúdia, čiže žiadna štátnica). Na druhý krát sa podarilo! Kamarátka také šťastie nemala. Keďže to bola K.O. skúška, tomu zodpovedali aj otázky.... profesor dal 3 z 5 otázok premetu z prvej strany 400-stranovej knihy.... no a keď ste neurobili jeden predmet, bolo treba opakovať celúúúú!! skúšku znova. Termín bol každé 3 mesiace a po roku učenia sa na jednu a tú istú skúšku bol z kamarátky uzlík nervov so záchvatom depresie a plaču pred a po každom termíne. Nakoniec to spravila...
Jedným z highlightov štúdia vo Viedni bola možnosť ísť na Erasmus. Užila som si super rok v Štrasburgu - škola 7 min. na bicykli od bytu (do Viedne som vtedy už dochádzala, lebo cesta z BA mi trvala toľko ako cesta MHD z centra Viedne). Keď som sa však plná eufórie vrátila na alma mater, zistila som, že sa počas mojej neprítomnosti úplne zmenil študijný plán! Takže skúšky, ktoré som si urobila vo Francúzku, sa nedali tak celkom započítať. Ba čo viac - asi pol roka vlastne nikto nevedel povedať, ktoré skúšky vlastne majú jednotliví študenti teraz robiť, vládla úplná anarchia. Po vystátí početných niekoľkohodinových radov som sa nakoniec dopracovala k započítaniu väčšiny skúšok. Zažila som aj krušné chvíľky - napr. Katedra ľudských zdrojov, kde som si začala robiť špecializáciu a pokračovala v nej vo Francúzsku, sa počas môjho Erasmu zrušila. „A čo mám teraz akože robiť?", pýtala som sa nechápavo na študijnom, mávajúc vysvedčením z troch očividne zbytočných skúšok z Francúzska. „No, profesor odišiel do Saarbrückenu, tak hádam by ste si to mohli ísť dorobiť tam," - jasné, prečo nie, zajtra zbalím ruksak a idem na pár mesiacov do Nemecka. No problem! „Alebo sa s ním skúste dohodnúť, či by ste si nemohli tie zvyšné skúšky dorobiť cez webcam." Nakoniec som to vyriešila vďaka tomu, že môj francúzsky profesor poznal toho zo Saarbrückenu, tak to nejako dohodli medzi sebou.
Osobitnou kapitolou, ktorá stála za všetky drobné, bola nevinná otázka širšej rodiny a známych: „A v KTOROM si vlastne ročníku...??" V začiatkoch som sa pravidelne púšťala do siahodlhej prednášky s témou „Vzdelávací systém v Rakúsku", aby som nejako odôvodnila, že ja nie som vlastne v žiadnom ročníku. Niektorí to pochopili, iní nie... najodolnejším odporcom teórie o vzdelávacom systéme v Rakúsku bol však môj otec. Počas celého štúdia sa ma pravidelne pri každom nedeľnom obede pýtal, že v ktorom som to už ročníku, a bol veľmi sklamaný, keď nedostal jasnú, numerickú odpoveď.
Neskôr som sa obmedzila na vymyslenú odpovedˇ: „V treťom, teta." Moji rodičia svojim známym tiež najprv do nemoty vysvetľovali, neskôr prešli na hmlisté odpovede typu „no, už bude končiť", „ už jej neostáva veľa" a pod.
V tretej fáze sme sa už všetci obmedzili iba na polohysterický smiech a zahnanie otázky do outu. Po 5 rokoch štúdia, keď som normálne mala už iba odovzdať diplomovku, som si totiž vďaka novému študijnému plánu potrebovala dorobiť ešte tri cvičenia. A tieto tri cvičenia boli jedno každý semester, t.j. 1,5 roka naviac na univerzite, pričom každý semester robíte jedno cviko (to už som samozrejme full time pracovala, inak by to nemalo zmysel). Čo sa ale nestalo: prišiel nový asistent na katedru a začal dávať písomky, ktorým som ja žiaľ nerozumela. A tak z dovtedajších jednotiek a dvojek na katedre (v Rakúsku sú na univerzite známky 1 až 5) bola zrazu 5 na písomke. A nielen ja, ale cca polovica mojich spolužíakov. Poviete si, nič to, veď pôjdem na ďalší termín! Áno, až na to, že termín je iba jeden jediný (a to aj keby ste rovno neprišli, lebo ste ležali na ARO).
Takže pri mojej otázke, že čo sa s tým dá robiť, mi asistent s nevinnou tvárou povedal, že veď to nič, nech prídem o ďalšie 3 semestre... predstava, že ten po....ý diplom sa zase oddialil, u mňa vyvolala stav medzi chuťou vraždiť, rezignáciou a myšlienkou vybodnúť sa na celý diplom, aj keď mám vlastne už celú školu za sebou.
Opäť sa prejavil rozdiel kultúr: doma ma všetci utešovali - „Prosím ťa, veď to on musí uznať, že ty si v takejto situácii! To ťa nemôže predsa nechať čakať 3 semestre!" „Mami, ale on je RAKÚŠAN, vieš?"
Posledná možnosť bola vysvetliť situáciu vedúcemu katedry. Dozvedela som sa to isté, že takto to proste je a že môžem prísť o tri semestre. Nemala som čo stratiť - predviedla som mu menší hysterický záchvat, s plačom a so všetkým čo k tomu patrí, a ani som to veru nemusela veľmi hrať. Profesor zneistel a z vedľajšej kancelárie vybehla profesorka, jediná žena na katedre. Zachránila situáciu tým, že mi ponúkla účasť na brutálnom projekte - dva mesiace čistého času som trávila od 8 rána do 7 večer vo viedenských knižniciach a robila pre ňu literárnu rešerš, samozrejme bez akejkoľvej pláce alebo čo i len preplatenia nákladov (tuším jednu kopírovaciu kartu mi preplatili). Ale zachránila ma.
Súčasne som pracovala na diplomovke. Mala mať min. 80 strán čistého textu a min. 50 bibliografických zdrojov po roku 2000, najlepšie z anglosaskej oblasti. Keď prišlo na odovzdanie môjho veľdiela (rok práce), opäť prekvapko - profesor síce diplomovku prijme, ale za pár dní odchádza na výskumný semester (nebude vyučovať). „OK", hovorím sekretárke, „veď môžme hádam byť v kontakte cez mail." „Ale on bude ten semester tráviť tým, že so svojím obytným prívesom bude cestovať po Španielsku, takže nebude mať mail". Spadla mi sánka - pri takomto spôsobe výskumu je čudné, že sa ešte celé Sillicon Valley nepresťahovalo do Rakúska, amatéri jedni! Zahryzla som si však do jazyka a nakoniec sme sa dohodli, že mu ona vytlačenú diplomovku pošle poštou do nejakého mesta v Španielsku, kde bude práve vykonávať svoj „výskum". Tak sa aj stalo - a trvalo mu ani nie 4 mesiace, kým mi poslal hodnotenie! Darmo, kto umí, ten umí.
Nasledovali ešte určité formalitky pred ukončením štúdia - keďže pri novom pláne nikto vlastne nevedel, čo má presne robiť, mohlo sa vám pokojne stať, že keď ste si podali o ukončenie štúdia, tak ste sa dozvedeli, že to nie je možné - ešte vám chýba nejaká skúška! Poznám pár takýchto prípadov, vrátane príslušných nervových zrútení, depresií a podobne.
Ja som však diplom našťastie dostala na prvý krát a mohla som sa prihlásiť na promóciu - dal sa vybrať termín, nie však hodina, a tak som promovala s úplne neznámymi osobami. Nič to, sála krásna (tak konečne v tej historickej budove v centre! Ja som vedela, že sa tam raz dostanem!), sláčikové trio, dojatí rodičia... priklincoval ma však príhovor dekana, v ktorom dobrovoľne priznal, koľko pascí obsahuje štúdium, koľko nervov a času stojí... a že to je vlastne všetko NASCHVÁL - niečo ako súčasť študijného plánu, aby boli študenti pripravení do života a nenechali sa len tak niečím odradiť! No k tomu som nemala čo dodať - pripravená som sa fakt cítila viac ako dostatočne.
Toto boli zážitky z jednej konkrétnej fakulty (mna podobné zážitky nikdy neobídu:-), ale viem, že skúsenosti z iných univerzít, konkrétne z Wirtschafstuniversität, sú omnoho normálnejšie. Napriek všetkému, študovala som vlastne zadarmo na zahraničnej univerzite - a už to si treba vážiť... a skúsenosti, nech sú už akékoľvek, sú vždy na nezaplatenie.J
