Španielsko pri návšteve v lete prekvapí hádam iba prípadnými švábmi ako spolubývajúcimi a večným prachom. Ale Španielsko v zime, to je iné kafe! Keď sme sa s kamarátkami ubytovali v akomsi – nazvime to – penzióne vo februári, bolo od začiatku jasné, že noci tu budú tvrdé. Vystihla by som to vetou – ako vonku, tak aj vnútri. Vo februári sa teploty pohybujú okolo 10 stupňov, ale mali sme štastie aj na nulu a sneh. Pri takýchto poveternostných podmienkach bolo jasné, že papundeklové steny, nedoliehajúce okná a dvere a tenučké dečky v úlohe prikrývok nás teda asi pred zimou neochránia. Po dvoch nociach, prečkaných iba vďaka tomu, že sme si na seba natiahli všetko, čo bolo v kufroch, vrátane kabátov a šálov, sme sa dočkali pomoci od súcitných susedov, ktorí ohovorili našu domácu a požičali nám malý elektrický ohrievač. Tá zmena! Zdalo sa nám, že nikdy nikto nevymylel ľúbeznejší, krajší a užitočnejší prístroj ako náš malý ohrievač, pri ktorom sme sedeli ako pri ohníku a ohrievali si skrehnuté prsty. Ba čo viac, v noci som už nepotrebovala kabát, aby som zaspala, stačili tri mikiny a štvoro ponožiek.
Po niekoľlkých takto romanticky strávených dňoch sa odlepil plagát na okne – a my sme zistili, že ten plagát nebol na skle, ale namiesto skla. Na španielske pomery neuveriteľne rýchlu opravu tohto drobného nedostatku sme si vymohli skutočnosťou, že sme domácu vydierali vysokou spotrebou elektriny nášho požičaného ohrievača, takže skúposť nakoniec zvíťazila nad pohodlnosťou.
Samostatnou kapitolkou bol plyn a elektrina. Plynový ohrievač, samozrejme na propán-butánové bomby (ktoré vo mne evokujú maximálne tak varenie v kempe – a aj to s pocitom, že čoskoro vybuchnem) bol príhodne umiestnený vonku vo svetlíku. To znamená, že na sprchovanie museli byť vždy dvaja – nečakajte ale žiadnu romantiku: Jeden sa sprchoval a druhy stál pri ohrievači a podchvíľou ho zažínal (zapaľovačom; zapaľovanie ohrievača nefungovalo), keď ho vietor v pravidelných intervaloch sfúkol. A čo sa týka elektriny – v tomto sú Španieli naozaj unikátni: väčšina ich asi nikdy nepočula o niečom takom, ako že na jedny poistky určené pre jeden byt nemôže fungovať 10 bytov – pretože z toho budú problémy. Takže v dome vládli sofistikované zákonitosti, že keď si byt na 4. poschodí vľavo zapol lampu, ohrievač a nebodaj ešte aj mikrovlnku, v byte na 6 poschodí vypadlo kompletne všetko, alebo že keď si hore zapnú práčku, súčet zapnutých lámp v obidvoch bytoch na 3. a 4. poschodí nemôže presiahnuť 3 atď. A pokaždé, keď niečo vyletelo (zopár krát za deň) sa samozrejme domáci ohromne čudovali – čo to len s tou elektrinou môže byť... Nehovoriac už o tom, že v Španielsku (v centre, v radovej zástavbe z cca. 50.-80. rokov) sú elektrické káble z domu do domu vedené zásadne po vonku – to znamená, že pred každý druhý dom sa zarazí akýsi stĺpik (elektrický stĺp by som to určite nenazvala – to mi evokuje nejaké profesionálne vedenie káblov a dokonca určité plánovanie; toto naopak vyzerá presne ako obyčajný, neohobľovaný, slnkom a vetrom ošľahaný kmeň stromu). Na tento stĺpik sa kábliky buď uviažu, alebo nejako pripnú – niekedy mám pocit, že ich tam pripínajú asi zošívačkou. Voľne visia popred dom a špatia ulicu a fasádu domu – a to už ani nemyslím na to, či to náhodou nie je aj nebezpečné – vo vetre totiž hocikedy padnú, alebo sa preruši celé elektrické vedenie a tak. No ale iný kraj, iný mrav.
Zatiaľ poslednou skúsenosťou s bytovým štandardom tu v Espani je prerábka bytu, kde teraz bývame. Pri pokuse obiť kachličky sa samozrejme rozpadla celá stena a na môj návrh, presunúť vývod elektriny pre stropnú lampu na iné miesto mi priateľ váhavo povedal, že nie že by to nebol dobrý nápad, ale že on „by do toho stropu radšej moc nerúbal“. Dodávam, že opäť sa nejedná o žiadne sociálne slabšie predmestie, ale o širšie centrum - vekom budov, polohou a infraštruktúrou porovnateľné povedzme s bratislavským Račkom. Moje romantické predstavy o kvetoch v oknách zmizli vo chvíli, keď som sa vyklonila z okna a zistila, že vonkajšie múry majú v priemere 15 cm/> – takže kam by ten parapet asi umiestnili, všakže. (A to mám doteraz pocit, že pri každom vykuknutí z okna vypadnem aj s kusom steny.) Takisto ako nádej, že aj v Španielsku sa dá žiť moderne a že sa zbavím pohľadu na krásne oranžové propán-butánové bomby – to by však v domoch najprv museli byť rozvody plynu! Tie by ste tu márne hľadali (začali ich dávať až do moderných stavieb, odhadujem tak 5-7 rokov dozadu), takisto ako nejaké – hocijaké – kúrenie. Veď Španielsko je predsa južná krajina, tu je stále teplo! Okrem novembra, decembra, januára, februára a marca – čiže ako u nás. Rozdiel (a podstatný!) je v tom, že pokým u nás prídete z vonku zo zimy do teplého bytu, tu prídete zo zimy, síce samozrejme miernejšej, ale do ešte väčšej zimy. Je ľahké si predstaviť, aké nemožné je vykúriť papundeklové domy akýmkoľvek systémom ohrievania (a v lete zase nemožné ochladiť). Veľký rozruch som tu vyvolala rodinnými fotkami z Vianoc – kde sme doma všetci v krátkych rukávoch („Veď u vás je ale zima, nie? Sneh a tak?“ – „Áno, ale vieš, my mávame v bytoch viac ako 14 stupňov...“). Rovnako nepochopiteľný, ale aspoň odstrániteľný postup je pre mňa zvyk Španielov mať práčku v kuchyni a vešať si prádlo do svetlíka. Možno na tom nie je na prvý pohľad nič čudné, ale skúste brať do úvahu priemerný počet strúčikov cesnaku, ktoré Španieli používajú do každého jedla – a fakt, že okná všetkých kuchýň ústia do tohto svetlíka. (Už veľká celebrita Victoria Beckham odpovedala po prestupe jej drahého manžela do Real Madrid na otázku španielskych novinárov, že čo hovorí na Španielsko – že smrdí ako cesnak. A mala veru trochu aj pravdu.)
Celá kalvária s prerábaním bytu vyvrcholila momentom, kedy sme zistili, že na akékoľvek prerábanie – napr. výmena kachličiek, kuchyne a pod. – je potrebné permiso de construcción čiže stavebné povolenie. A nie hádam nejaká light verzia, ale klasika – súhlas všetkých susedov v dome, pečiatky z úradov – proste približne tá istá papierovačka, ako keby ste si išli stavať dom. Čiže storočná, osamelá a zatrpknutá teta z prízemia bude rozhodovať o tom, či vy na 3. poschodí máte nárok na novu kuchynskú linku (malá nápoveda – storočné osamelé zatrpknuté tety v Španielsku majú tú istú mentalitu ako storočné osamelé zatrpknuté tety na Slovensku). Takže toto super pravidlo možno čiastočne objasňuje, prečo je väčšina domov a bytov v Španielsku v takom „vynikajúcom“ stave. V rámci popisu bytových podmienok tu na juhu mi nedá nespomenúť milý fakt, že v Španielsku bývanie v domoch štýlu „squat“ nepredstavuje snáď nejaký fenomén okraja spoločnosti, ale jej plnohodnotnú a uznávanú súčasť. Za squat pri tom považujem – v širšom slova zmysle – ruinu domu, ktorý očividne nebol minimálne pár desaťročí nijako udržiavaný, chýbajú mu okná, dvere, prípadne strecha, má puknuté múry a pod. Podľa mňa nič nemení na veci, že takýto dom-squat je v osobnom vlastníctve a jeho majiteľ si tam pekne nažíva, pričom mu tečie na hlavu a hociktorý statik by omdlel už i pri zbežnom pohľade na jeho barabizňu. Hlavne, že tam má telku a min. jeden ks zvieraťa (väčšinou psy, mačky a papagáje – šváby sa nerátajú). Znova – nejedná sa len o spodinu, aj keď je jasné, že podobné podmienky aj otrlý Španiel iba ťažko vydží za triezva. Napríklad starý rodinný dom susediaci s našim barákom obýva jedna stará teta, ktorá vlastní v okolí asi 3 prosperujúce bary a reštaurácie. Zo strechy nášho domu je však vidno, že na tom jej už polka strechy dávno spadla, takže kúpeľka a chodba sú doslova „open air“. Mediteránna vegetácia sa nenútene tlačí do týchto častí, ale teta nevyzerá, že by ju to nejak rušilo. Naopak, vešia si tam prádlo a pod. Neviem, možno si dokonca pomyslela, že aké praktické – vždy chcela mať terasu, tak ten pád strechy to konečne vyriešil! A trvalo to iba 60 rokov.
Španielske umenie bývania sa prejavuje aj v inzerátoch realitiek. „4-izbový byt, celková rozloha 52m2“ – t.j. ak si odrátame kúpeľku, kuchyňu a chodbu, každá zo štyroch „izieb“ má cca 6 m2/>. Ale hlavne, že ten byt má veľa izieb, no nie? „Veľmi svetlý byt“ tu v Španielsku nie je výhoda, ale synonymum vety „ugrilujete sa zaživa v ktoromkoľvek kúte vrátane WC“ a „v dobrom stave“ znamená byt, ktorý usilovne ašpiruje na zaradenie sa do kategórie typu squat (podľa popisu vyššie). Ak je dokonca niektorý objekt opísaný slovami „potrebuje renováciu“, môžete si byť istý, že chceli povedať „potrebuje asanáciu“ – ale asi sa pomýlili. A tak podobne.
Možno si pomyslíte, že no dobre – Alicante – provinčné mesto. Nepodľahnite však klamlivej predstave, že španielske veľkomestá sú snáď na tom lepšie. Z rozprávania kamarátiek som sa dozvedela, že v Madride sú úplne bežné izby bez okna. To znamená, že vám prenajmú izbu, kde nie je žiadne okno, resp. (ak máte šťastie) máte malilinké okienko do svetlíka, do ktorého aj tak nikdy žiadne svetlo neprenikne a kde vás neminie vôňa/zápach každého jedla uvareného v celom činžiaku (viď vyššie). Kamarátky natrafili aj na ponuky izieb, ktoré boli také miniatúrne, že sa do nich vošla iba posteľ – a to bolo všetko. „No dobre“, pýtajú sa – „ale my sme študentky, kde sa máme podľa vás učiť?“- „No hay problemas - tuto na chodbu ku výťahu vám môžem dať písací stôl. Veď pokaždé, keď niekto príde výťahom, sa odsuniete.“ Aha.
Do tejto kategórie patrí aj ponuka bývania nielen v spoločnej izbe, ale aj na spoločnej posteli s ďaľšou (neznámou) nájomníčkou. Vedľa postele – veľkokapacitná mraznička plná mäsa. „Nemám ju kam dať, ale veď ja si len niekedy prídem dačo vybrať, to vám hádam nebude vadiť“, upokojuje kamarátku domáci. Samozrejme že nie, som zvyknutá na to, že pri pokuse o zaspanie vedľa Kolumbijčanky, ktorú vidím prvý krát v živote, mi cudzí chlap vrazí do izby a prehrabuje sa v mrazáku plnom mäsa, myslí si kamarátka. „A kde spíte vy?“, pýta sa ho, keďže byt má očividne len jednu spálňu a domáci tvrdí, že tam býva tiež. „Pozrite, tu hore nad kuchynskou linkou mám také vysuté lôžko. Dobré, nie?“, hrdo prezentuje domáci. Aha – aha, aha. Hm.
Mohla by som pokračovať... opisom slúžkovských bytíkov na povalách parížskych bytov, kde sa ťažko aj vystrieť, ak máte viac ako 1,70 m/>, a prístupných schodiskom o šírke cca 50 cm/>, popisom kúrenia pomocou marxistické časy evokujúcej domácej pece na čierne uhlie v centre Berlína alebo opisom vane, prefíkane sa skrývajúcej v skrini v kuchyni vo Viedni... jedno však majú tieto zážitky spoločné: Môžem porovnávať cenovú úroveň nájmu a pomer platu, dediny s dedinami, hlavné mesta s hlavnými mestami, južnú klímu so severnou. Ale pýtam sa sama seba, či na tzv. Západe existuje čosi ako bytový štandard, aktualizovany od časov buržoáznej revolúcie? Neverím, že napr. na Slovensku sa vôbec nájdu podobné byty a domy (pokiaľ vynecháme extrémy ako rómske osady), a to ani ak zoberieme do úvahy tie stovky panelákov – myslím, že kúpeľka a kúrenie je u nás naozaj štandard. Alebo naopak – sme my, Slováci takí paranoidní a rozmaznaní – žijeme si v stabilných domoch, s kúpeľkou a kúrením, a ešte sa sťažujeme? Hádam iba skalní obyvatelia slovenských internátov si vedia v praxi predstaviť „západniarsky“ štandard, ktorý je úplne bežný nielen pre študentov, ale aj pre mladých zamestnancov, absolventov a rodiny.
Vďaka Bohu, momentálna situácia tu v našom byte v Alicante je už celkom OK (a to hlavne vďaka tomu, že sme sa vykašlali na celé permiso de contrucción a byt kompletne zrenovovali podľa svojich predstáv). Aj tak si však po každom návrate na rodnú hrudu pripadám, ako keby som prišla na nejaký zámok, kde všetko funguje, tesní, kde sú široké schody a múry. A preto – s pochopením celej hĺbky tohto príslovia - hovorím, že to je Slovensko, kde si právom môžeme povedať: My home, my castleJ
