Nemyslím tým, že by som nedokázal sformulovať ucelené myšlienky, ide skôr o to, aké tie myšlienky sú. Po neúspechu prvého (ako inak) hlbokomyseľného článku, som sa rozhodol vyskúšať cestu jednoduchších tém, príjemného ľahkého jazyka, proste niečoho na easy čítanie. Bác! S hrôzou som zistil, že nad čímkoľvek začnem rozmýšľať, vždy sa po pár myšlienkových krokoch ocitnem v brutálne filozofických (samozrejme amatérsko-insitných) úvahách.
Fakt som sa snažil a cvične som sa nútil do opísania najprízemnejšej banality ... nešlo to. Ako dôkaz úprimného úsilia prikladám výpis:
[D:\sma\private\blog\articles\banalita.txt]
"Keď som ráno s rukou na splachovači letmo skontroloval obsah misy, znenazdania som sa zarazil a, skúmajúc ergonomickosť tvaru, presnosť zastúpenia komponentov a účelnú kombináciu pachových značiek terminálneho produktu premeny energií, som v tichej úcte zauvažoval nad neopísateľnou dokonalosťou a rafinovanosťou s akou sú vo vesmíre poskladané jednotlivé, vo svojej podstate jednoduché, prírodné zákony ..."
(krátené - pozn. autora)
Po tomto debakli mám len dve možnosti: prispieť raz za mesiac niečím čo vyžmýkam z najzastrčenejších záhybov mozgovej kôry a potešiť tak svojho jediného podobne hĺbavo založeného kamaráta, alebo sa naučiť písať o bežnom svete a zapojiť sa do súboja o priazeň karmodajných čitateľov a VIPovládnych adminov blogu.
Stále to zvažujem. Zatiaľ som totiž prišiel len na jednu možnosť ako sa odučiť písať o niečom vážnom a tou je stáž vo, všetkými zatracovanom (a mnohými zo všetkých čitanom), nemenovanom denníku. Ak ma tam nenaučia pútavo písať o ničom, tak som jednoducho beznádejný prípad ... Vôbec si však nie som istý, či sa takúto krutú pravdu chcem o sebe dozvediet.
