Štefan Matajs
Dokiaľ dýcham
Nedávno som počul výrok: "Dokiaľ človek dýcha, vždy sa môže zopsuť." Najprv som sa zasmial nad trefnosťou bonmotu, no po chvíli ma tá veta vtiahla do svojej bezodnej hĺbky.
Homo sapiens slovakiensis, model '69. Dostatočne pesimistický na to, aby ho prekvapil život, dostatočne optimistický na to, aby ho prekvapila smrť. Zoznam autorových rubrík: Hľadanie, Pohľad z druhej strany, Súkromné, Nezaradené
Nedávno som počul výrok: "Dokiaľ človek dýcha, vždy sa môže zopsuť." Najprv som sa zasmial nad trefnosťou bonmotu, no po chvíli ma tá veta vtiahla do svojej bezodnej hĺbky.
"Čím vlastne chceš byť, keď budeš veľký?" opýtal som sa svojho ranopubertálneho syna. Pozrel na mňa dvojsekundovým pohľadom (voľný preklad: "To akože čo? ... Akože, teraz som malý, hej? ... Akože haluz, nee? ... To sa pýtaj mojich škôlkárskych sesterníc...") a prefúkol si páperie pod nosom.
Po trochu málo uváženom vhupnutí do sveta blogu som dnes prišiel na to, že vlastne neviem písať.
Neviem, či je najšťastnejšie začínať blog článkom o smrti, ale nemôžem si pomôcť - atmosféra posledných dní je touto témou presiaknutá skrz-naskrz.