Nebuď ticho!
(Celý príbeh rozpráva Theo ktorý zažil duševné problémy)
Stalo sa to…no ani neviem povedať kedy. Začalo to šikanou od spolužiakov. Ferko z mojej triedy mi povedal, že som tučný šprt. Vtedy som sa rozplakal a išiel domov smutný. Mama nebola doma, bola na služobnej ceste a ocko bol každý deň dlho v robote. Keď došiel, nebavil sa so mnou. Nikomu som nič nepovedal. Potom sa to celé iba zhoršilo, šikanovať a biť ma začali aj ostatní. Bol som podľa nich tučný, bifľoš a chudák. V piatok som prišiel celučičký celý zbitý domov.
Modriny som mal na rukách a na tvári škrabance a krv. Tato si ma na prekvapenie všimol. Sedel v obývačke a jedol zvyšky torty. Prihovoril sa mi a tak som si k nemu sadol. Videl ma, moju tvár a hneď sme sa začali rozprávať. Prerušil nás jeho mobil.Volali mu z práce ohľadom dokumentov. Telefonoval asi hodinu a ja som už išiel spať. Ráno nečakane prišla maminka, služobka sa jej ukončila. Ocko bol celý nadšený z jej príchodu. Dával jej nežné bozky a mňa ani nevnímal. No mamka si na mne všimla to, čo iní nie. Smútok.
Zavolala si ma do izby pokým tato pracoval vo svojej vysnívanej veľkej pracovni.
Spýtala sa, čo sa deje. Pravdupovediac som radšej všetko povedal jej než prehnane ambicióznemu a nekľudnému fotrovi. Rodičia sa hneď v ten večer telefonicky spojili so zákonnými zástupcami bitkárskeho gangu a pani učiteľkou ktorá mi je triedna. Všetci vedia, že nerád rozprávam. Navrhli mi doma, nech napíšem cez email na linku pomoci. Skvelí ľudia by mi pomohli. Tak som sa nechal nahovoriť a napísal som. Po pár dňoch písania si s nimi, mi bolo už oveľa lepšie.
No ešte predtým som mal jednu epizódu. Všetko som si vyčítal a nechcelo sa mi žiť. Myslel som si, že je to moja vina a naozaj som ja ten najhorší na svete. No z tohto omylu ma dostali rodičia, babka a dedko Hugo. Bol som vďačný za nich. Zapamätajte si aj vy. Tí, čo ubližujú, majú sami vo svojej duši schované ťažké traumy a zlosť.
Ráno som sa zobudil unavený. Zišiel som dole po schodoch. Čakali ma guličky v mlieku a list od kamaráta a spolužiaka Miška Stlopeného. Bolo v ňom napísané:
Milý Theo!
Myslím si - podľa mojich ,,vešteckých
schopností,, že sa ti v duši niečo deje. Vkuse si smutný a máš dvojky ( bol si predtým jednotkár). Vidím, že ti chuligáni ubližujú. Vieš, bál som sa zasiahnuť.
Prepáč… No chcem ti pomôcť. V škole som ti vybavil dnes deň voľna. Na Vašej ulici je budova s ćíslom päť, kde pracuje moja mamka. Má tam svoju terapeutickú miestnosť. Čaká ťa. Choď prosím. Dúfam, že to tvojmu problému pomôže.
Tvoj Mišulko.
Nechcel som to, no keď sa to takto zvrtlo, tak to skúsim. Za pokus nič nedám. Tak som sa pripravil a šiel. Na nádvorí ma už čakala milá pani ( Miškova mama). Mala modré hĺbavé oči. Bola štíhla, po pás jej siahali dlhočizné zafarbené ružové vlasy. Jej duša bola úžasná. Usadili sme sa a všetko som jej povedal. Ani som neveril ako. A…
uľavilo sa mi.
Vždy, keď Vás v duši niečo bolí, povedzte to a nehanbite sa. Či už to bude člen rodiny, kamarát, učiteľ, strýko či ľuďom na linke pomoci. Určite s láskou a radi všetci pomôžu
liečiť ubolenú dušu. Pomôžu, aby sme sa nedostali do depresii a nekonečných úzkostí.
Nebuďte ticho!
