Aj toto sa stáva

Elo bol 17- ročný veselý chlapec s mnohými víziami a plánmi do budúcna. Všetko sa mu zrútilo keď mu zistili rakovinu. Nádor mu bránil ďalej športovať a už zajtra mal ísť do nemocnice. Bol neistý, smutný a strach v ňom ostával. Rodičia ho povzbudzovali, no márne. Nespal a myslel len na zlé. Nadišiel deň D. Auto sa pomaly približovalo k nemocničnému parkovisku, Elo s rodinou bol čoraz viac smutnejší a pri zastavení auta na parkovacom mieste mu po líci tiekli slzy. Po vystúpení z auta vošli do nemocnice na recepciu. Keď videl choré decká, stojany na infúzie a smutné tváre, prišlo mu zle. Rodičia museli ešte niečo vybaviť a on videl svoju izbu ako prvý. Keď si uvedomil, že toto bude jeho izba a nevie či týždeň, či rok, že toto bude jeho miesto, kde bude prežívať ťažké momenty a sám. Pani doktorka Tokárová mu chcela na nohu nakresliť kde budú jeho nohu rezať. Veľmi plakal. Elo už s vozíkom (aby si naň zvykol) išiel naspäť do izby. Po ceste spoznal Dorku. Mala toľko isto rokov ako on, trápila ju anorexia. Spolu sa porozprávali, prechádzali sa po oddelení a nasávali atmosféru. Nemocničná atmosféra je nakúkanie do iných izieb, vôňa čerstvo uvarenej kávy z automatu, hľadanie si priateľov a spomínanie na ,,normálny,, život pred chorobou. Snažili sa obaja (aj Elo aj Dorka) o podporu kamoša. Ukázať druhému, že v tom nie je sám. Poobede sa stretli v čitárni kde si dali bozk. Bola to prekvapenie aj pre jednu aj pre druhú stranu. Nakoniec si povedali, že budú kamoši. Spoznali aj iných priateľov ako napríklad Sisu (mala otras mozgu) a Gela (mal problémy so srdcom). Odrazu sa už nik necítil sám a vzniklo silné priateľstvo.