poetry

Les sme my

Nemôžem cítiť čo vrie stále v nás

Sny sa rozpúšťajú ako cukor

Neustále bádam po lesoch

Zákutiach čo každý má

Krátime čas plačom a slzami

No mohli by sme za ten čas

Zmeniť celý svet

A zbaviť sa bolesti našich rán

Bodnutie čo v nás

Zostalo po niekom

Sa časom vytratí

No nie bez odfúknutia vetrom

Hladí nás to očakávanie

Čo sa niekedy celkom rozplynie

Nie je hlavný strom

Ale kmeň a úkryt v ňom