Vlastne mám tento druh emócie rád, hoci sa to ťažko popisuje. Väščinou, paradoxne, to spustí nejaký detail. Ako keď chytím starý zošiť a zrazu, ani si to neuvedomím sa nepozerám na jeho počmárané stránky, ale prežité hodiny v škole, úsmevné, vlastne veľmi úsmevné príhody so skvelou partiou spolužiakov. Zrazu sa to spustí a jedny spomienky otvárajú ďalšie. Je to taký kolobeh a ja sa len čudujem, odkiaľ sa to vynára. Potom si uvedomím, že sa na ten zošit pozerám, už 5 minút a smejem sa.
To, že som na tieto spomienky už zabudol, no v tej chvíly sa oprášili tomu .. tejto pre mňa jedinečnej emócii, dodáva ešte väčšiu silu. Je to zvláštne, spomenul by som si, aj keby ten zošit nevezmem do rúk? Prečo to niekto všetko nenakrúcal? Prečo sa to nedá vrátiť vždy, keď mám nejakú blbú chvílku.
Podobne silné vedia byť aj miesta. Keď sa raz za čas vrátim na staré ihrisko, nevidím ho opustené, ale na moment tam zazriem seba a svojich kamarátov, ako sa bezhlavo naháňame za loptou a nič iné nas nezaujíma. Nevidím lavičku, ale svoje prvé rande, na okamih sa opäť cítim nervózny a viem, že to milé dievča chcem nejako zaujať.
Možno, zrejme, nuž hej, som prílišne nostaligický. No som za to celkom rád, pretože mi to pripomína chvíle, ktoré stáli za to a chcel by som každý deň prežiť tak, aby raz, keď si na neho spomeniem, usmejem sa a budem to chcieť vrátiť.
