Spolu s kamarátmi trávili vonku celé hodiny. Či už na ulici alebo na ihrisku, samozrejme tak, aby na nich mama videla. Mali hranice, za ktoré sa nemohli pohnúť, aby sa nevzdialili príliš od domu. Jasné, že ich radi prekračovali a mali radi to napätie, či si to mama všimne. Potom sa vrátili a v duchu sa smiali, ako ju okabátili. Vymýšľali ako tráviť čas a boli skutočne nenároční, nie ako dnešné deti.
Smejo a jeho kamaráti sa vedeli celé hodiny bavkať s nejakou hlúposťou a keď ich to nakoniec prestalo baviť, vymysleli niečo nové. Susedia z toho neboli vždy nadšení, no a potom sa tí malí nezbedníci ešte viac snažili znepríjemniť im život. Nemysleli to však zle, vlastne tým starým otravným babkám čo len kukali z okna a brali námet na hromženie, nadávanie a ohováranie, robili službu. Ja myslím, že tie babky sa až radovali keď Smejo niečo vyparatil a oni sa mohli isť sťažovať. Jediní, kto z toho nebol práve nadšení boli rodičia, ktorí ale boli ako malí rovnakí a tak našli dostatočnú dávku pochopenia. Verím tomu že aj tie staré babky raz boli deti a vystrájali, hoci sa to ťažko predstavuje.
Smejo však vyrástol a teraz rozmýšľa, či aj jeho deti budú také isté. Kráča si po ulici a uvažuje, či sa tí malí smejkovia vlastne budú mať, kde hrať. Vidí opustené ihriská, o ktoré sa už dávno nikto nestará a je mu smutno. Niektoré hracie plochy, ktoré poznal z detstva teraz dokonca vystriedali garáže, luxusné byty či kancelárske priestory.
Keď sa dnes Smejo prejde po meste, vidí deti, no tie sú zahladené do svojich telefónov či tabletov. Ich fantázia a túžba hrať sa nezanikla, len sa premiestnila z tých ihrísk na monitory počítačov a displeje telefónov, pričom namiesto naháňačiek, schovavačiek a bicyklovania sa po ulici, teraz deti horlivo namáhajú svoje prsty, aby si vyklikali mozog z hlavy. A čím viac si Smejo toto všetko uvedomuje, tým je za svoje detstvo šťastnejší a vďačnejší.
