Je ráno, niečo po siedmej hodine a zvuky vlakovej nápravy sú dominantným prvkom situácie, podobne ako na mrakoch sa odrážajúce lúče slnka, ktoré ešte nad hory, okolo ktorých vlak prechádza, síce nevyšlo, no už ukazuje veľa zo svojho šarmu. Podobne ako keď sa tešíme na človeka, ktorého máme veľmi radi a vieme, že každú chvíľu príde, tak pozorná duša človeka prežíva slnečné lúče hviezdy, ktorá samotná ešte nie je viditeľná.
Chvíľa ktorú práve opisujem a možno aj prežívam by bola jednoduchá a krásna, okolo mňa však v kupé sedí ďalších päť ľudí a mne nedá nevšímať si ich. Aspoň zrýchlene, ale predsa je potrebné vytvoriť si obraz. Asi pozostatok inštinktívneho mechanizmu z čias, v ktorých by som potreboval v zlomku sekundy vedieť či predo mnou stojí priateľ alebo nebezpečný protivník. Napriek vedomiu si tohto procesu posudzovania nechávam myseľ nech robí čo uzná za vhodné, pravdepodobne len kvôli momentálnej nechuti sústrediť sa na niečo iné.
Všetko je v poriadku, u nikoho nie je badať agresívne znaky správania a ani stopy po nervozite.
Všetko je však pravdepodobne úplne inak. Teda pokiaľ vedľa mňa nesedí niekto osvietení, ale to by som akiste pocítil.
Ľudia okolo mňa majú rôzne príbehy, každého príbeh doviedol na toto jedno miesto. Doviedol ich sem však vlastný príbeh, alebo príbeh vypľutý spoločnosťou? Nie je priestor to zisťovať a nemám ani chuť robiť psychologické rozbory každému môjmu spolucestujúcemu.
Zo zvukov vlakovej nápravy a za svetla už na pol viditeľnej hviezdy presúvam pohľad k tomu všeobecne menej, ale vlastne rovnako zaujímavému. Presúvam zrak na tváre ľudí. Či formálne oblečená, mierne podsaditá študentka, starší muž, ktorý je podľa vrásnenia tváre alkoholom alebo chorobou skúšaný, alebo upravená pani v stredných rokoch, všetkých spája to isté.
Nie sú tu.
Každý je niekde úplne inde, možno pri príjemných zážitkoch z dovolenky, možno pri obavách z očakávanej povinnosti, možno pri svojom partnerovi, možno pri predstave samoty, alebo iba pri včerajšom filme. Možno dokonca iba zamýšľajúc sa o jednej replike hlavnej postavy, ktorá ostala človeku v pamäti! Možno si človek vraví, že sa jej bude držať, a možno si zároveň v hlave hneď odporuje. A už premýšľa ako ju hovorí blízkemu človeku, na ktorom mienke mu záleží, a opäť odporuje, tento krát už v mene daného človeka. Po chvíľke sa človek do určitej miery dokonca pomyselne naštve či urazí vďaka predstave imaginárneho dialógu vo svojej mysli. Je jedno aký to má celé priebeh, výsledok je rovnaký. Človek tu už nie je. Pravdepodobne k sebe príde, keď zacíti potrebu ísť na toaletu alebo napiť sa z fľaše minerálky.
Vďakabohu za fyziologické potreby! Keď už nič iné, aspoň tie nás vždy po čase a na určitý čas dovedú k životu.
Ako by asi reagoval človek takto zamyslený keby som sa sním začal rozprávať, alebo niečo od neho žiadať? Nemusím to skúšať teraz, potvrdilo sa mi to už veľakrát – reagoval by ako človek, ktorý je v absolútnom časovom sklze a naozaj nemá čas riešiť preňho nepodstatné veci. Ten pomyselný časový sklz je tvorený nástojčivou myšlienkou, ktorá čaká na svoje rozobratie, a tvári sa, že je veľmi dôležitá. A teda by bol odmeraný, v jednaní rýchly, v odpovediach strohý. Zbytočne ťahaný mojim rozhovorom do kupé, kde fyzicky sedí, od svojich predstáv a mentálnych ilúzií, kde sa cíti v bezpečí, lebo je to miesto, ktoré (aspoň podľa svojho názoru) ovláda. Čím skôr by prerušil kontakt so mnou, aby nemusel tráviť čas tam, kde vonkajšie vplyvy neovláda, tam, kde sa môže čokoľvek nepredvídané stať, tam, kde sa ocitá sám v nude, beztvarosti a v blízkosti cudzích ľudí. Čím skôr by sa snažil dostať z prítomnosti.
Prečo ale ľudia takto dobrovoľne nechcú ostávať v prítomnosti, ale radšej sa v každej voľnej chvíli odstavia do stavu zamyslenia?
Zo strachu meniť. Zo strachu, že má možnosť. Zo strachu pred sebou samým, pred tým kto sme, lebo podvedome tušíme, že nie sme tí, na ktorých sa hráme, a tak by sa nám zrútil svet.
Tak krehký je! Zrútil by sa, zrútili by sa naše plány, naša identita, naše schopnosti a renomé by sa stali bezcennými pred zrakom prítomnosti, naše záväzky na základe ktorých sa cítime potrebnými by sa zrazu nejavili až tak veľmi zväzujúcimi.
Tak krehký je!
Že na jeho zborenie stačí bežná situácia v kupé pri započúvaní sa do hluku idúceho vlaku, pohľad okolo seba a... nádych.
