Ani tento raz to nebolo inak. Len na výlet sme sa nevybrali klasicky – na hrádzu, ale... – hľadať poklad! Tiež však k Dunaju. Po skvelom obede som nemala ani najmenšiu chuť sa niekam trepať – moje bruško túžilo len po jednom – ísť si ľahnúť. Toto prianie mi však nesplnili. Ocino zavelil na odchod a vyrazili sme. Cieľ cesty bol nahodený v GPS-ku, a tak sme sa vybrali smerom, ktorý nám tento malý prístroj, napojený na satelity, a tak určujúci polohu s presnosťou asi na 4 metre, ukazoval, kadiaľ máme ísť. Predierali sme sa cez kroviny, zarastené porasty, kríky – samé krkaháje, až sme narazili na slepé rameno. (K cieľu sme sa nevybrali po normálnom chodníku ako normálni ľudia, ale priamo – krížom cez...všetko možné aj nemožné :) Ocko sa zahral na Janka a Marienku z Medovníkovej chalúpky a vyštveral sa na strom, ani tak však konca vodnej hladiny nedovidel. Vybrali sme sa teda pozdĺž vody, snáď niečo vymyslíme. A podarilo sa! Našli sme spadnutý strom, ktorý ležal krížom cez rameno, a tak sme všetci úspešne prešli ponad „rieku plnú krokodílov“ na druhú stranu. Potom cesta pokračovala pomerne pokojne, kúsok cesty sme šli dokonca aj po vychodenom chodníčku :). Keď nás od pokladu delilo už len necelých 500 metrov, vyskytla sa ďalšia prekážku – mali sme prejsť po úzkom kúsku pevniny na ostrovček, kde bol poklad schovaný. Toto sa nám už prekonať nepodarilo. Úsek bol pomerne široký a za normálnych okolností aj priechodný. Keďže však teraz, po nedávnych záplavách, bola ešte hladina spodných vôd pomerne vysoká, panely tvoriace most ležali hlboko (asi 0,5 m) pod „morskou“ hladinou. Poklad sme síce nenašli, ale prekážky, ktoré sme museli prekonávať, spravili z tohto putovania skvelý rodinný výlet. Napriek/ vďaka alebo aj kvôli obedňajším nezhodám s bratom som sa rozhodla stráviť cestu späť s ním. A tak som ho chytila pod pazuchu (čo vzhľadom na svojich 16 rokov znáša za normálnych okolností dosť zle – tento raz však ani veľmi neprotestoval), dala som si do ucha jedno slúchadlo a počúvala s ním jeho hudbu. Vôbec to nie je niečo, čo by som musela, ale povedala som si, že to skúsim prežiť. A som veľmi vďačná, že som ten čas mohla stráviť s ním. Kráčali sme jeden vedľa druhého, rovnakým tempom a počúvali tú istú pesničku. Obaja sme sa museli trošku obetovať, zaprieť sa, ale bolo to veľmi pekné a stálo to za to. Možno bez množstva slov, ale cítiť blízkosť toho druhého, vedomie, že aj keď si niekedy myslím, že je strašný blbec a lezie mi neuveriteľne na nervy, máme sa radi. A to je podľa mňa dôležité. Mám rada tieto rodinné výlety. Možno mnohí budú na mňa dosť divne pozerať, že vo svojom veku chodím s rodinou na dovolenky a prechádzky, ale podľa mňa je to veľmi fajn a som tomu rada. Utužuje to rodinu, dáva možnosť zažiť niečo pozitívne, často nezvyčajné spolu. Práve takéto udalosti dokážu človeku neuveriteľne zlepšiť náladu, atmosféru v rodine, spoločenstve. A tak mi neostáva iné, ako poďakovať mojim rodičom, že sú takí skvelí a že nás už od mala ťahali do prírody, vymýšľali spoločné výlety, dali možnosť zažiť niečo pospolu. Lebo ak má byť rodina základnou bunkou spoločnosti a „kolískou života a lásky“, tak práve spoločná skúsenosť pozitívnych zážitkov je nesmierne dôležitá. Ak je aj doma kríza, práve takéto udalosti pomôžu zlepšiť náladu a podržať, aj keď je ťažko.
