„Sneží!“ skríkol niekto. „Nie! Je na to veľmiteplo, opäť je to len snehodážď,“ odvetil druhý hlas. Je to hrozné, polovicadecembra už je v háji a niekto tam hore nám stále posiela len vodu.Ale mne je to v podstate jedno, len by mohlo občas aj slnko vykuknúť. Hlavneteraz, keď tu čakám na autobus aj s pár kamošmi. Každý z nás má nachrbte batoh, ja mám balenie minerálky a jeden z kamarátovv ruke gitaru. Ideme totiž na dozvuky stužkovej, zabaviť sa a tak.Síce sme tu teraz len traja, no ostatní by už mali byť na chate. Autobus stálenikde a začína byť dosť chladno, asi som sa mal lepšie obliecť, jediné čoma teraz hreje je taký pocit v srdci, ani snáď nemusím hovoriť aký. Budembez svojej lásky celý víkend no už teraz sa teším keď s ňou budem zas,celé dozvuky na ňu budem myslieť, už teraz to viem. Aha, autobus konečneprichádza, už som myslel, že sa nedočkám. Cesta prebehla hladko. No dobre,nebudem klamať, skoro sme museli kus cesty prejsť pešo, lebo sme nastúpili nadruhý autobus, ktorý nešiel až tam kam sme potrebovali my, ale našťastie smestihli prestúpiť na ten správny. Potom ešte vyšliapať kopec od zástavkya boli sme na mieste. Dozvuky užboli v plnom prúde keď sme dorazili a nebolo ťažké sa zapojiť dozábavy. Bolo fajn, naozaj som sa zabavil, aj keď v niektorých okamihoch miniečo chýbalo. No tento pocit som vytláčal inými, peknými spomienkamia predstavami budúcnosti. Aha, zabudol som. Zabudol som spomenúť, ževlastne vzťah s mojou láskou už nie je veľmi ružový. Viete, podľa mňakaždý ľúbostný vzťah ma niekoľko etáp, najskôr tú prvú, keď sú obaja veľmizaľúbení, k tomu niet čo dodať, venujú sa len sebe, je krásne zažiť to.Potom prichádza druhá fáza, kedy už sa dvaja vážne ľúbia a nejde im už leno to aby sa spolu bozkávali a podobne, ale sú pre seba všetkým,oporou, zábavou, môžu sa porozprávať a ako sa som povedal, naozaj saľúbia. Ale je tu bohužiaľ ešte jeden variant, keď už ľúbi len jeden. Ja somniekde medzi tým prvým a druhým. Teda neviem to na sto percent, ale mámten pocit, že niečo nie je v poriadku. Možno to je len výplod mojej fantáziea paranoje, ktorú niekedy v dokonale pekných vzťahoch dostávam aleboje to pravda. Táto druhá možnosť sa mi až tak nepozdáva, som snílek, radšejbudem snívať o tej lepšej ako sa topiť v tej zlej. Počkať, zas torozoberám, veď som na dozvukoch, prečo sa trápiť? Ale je to ťažké.Z rôznych strán na mňa rozprávajú spolužiaci a ja sa snažím tváriťšťastne a s nadšením im odpovedám. „Hehe, super, dajme si ešte,“vravím jednému spolužiakovi, prikladám si fľašu k zavretým ústama tvárim sa, že pijem. Možno by ma to aj pobavilo, že na to naletel, ale robímto už tri hodiny, tak je to pre mňa už normálne. Občas mi hlavou preletí nádeja vtedy som aspoň na chvíľu šťastný a verím, že všetko bude zasdobré, no potom nádej zas niekam uletí. Asi do hlavy niekoho iného,pravdepodobne niekoho v mojej blízkosti a dáva mu šancu veriť, žezvládne aj ďalší pohárik. Pochybujem o sebe, či som vôbec normálny, mal by som sa tu baviť celý časa namiesto toho som deväť desatín z času stráveného tu strávil tým,že som ľutoval seba a iné veci. Dokonca som svoju lásku skoro ajpodviedol, no uvedomil som sa včas našťastie a nespravil som to, no ajnapriek tomu som mal zo seba ešte horší pocit ako predtým. Čo by som takspravil? Zavolám jej? Nezavolám? Ale áno, mal by som, aspoň ju budem počuť.Milujem jej hlas, asi ako všetko na nej, možno okrem pár zlozvykov, ale topatrí k človeku. Tak som to teda spravil, no namiesto nejakého potešeniasa mi dostavil len údiv. To nikdy nepochopím, snažím sa ju potešiťa namiesto toho sa len dozviem ako a kedy na mňa opäť nebude mať časa v podstate, že ju otravujem, lebo som ju zobudil. „Tak prepáč,“poviem si v hlave, „už ti nebudem volať.“ No to bolo len tak, je jasné, žejej zavolám hocikedy to len bude možné, lebo inak by som s ňou nebolv kontakte, ona nezavolá, nikdy nezavolá. Ale s tým som sa už skorozmieril. Asi som naozaj divný, veď usúďte sami, môže byť normálny človek nešťastnýz toho, že mu nepríde nejaká hlúpa správa. Asi si až veľmi zakladám nakadejakých hlúpostiach. Mal by som ešte nad sebou porozmýšľať. Ale, to ažpotom, teraz mám v hlave iné veci. Ani som sa nenazdal a je po prvejnoci dozvukov. Deň prebehol normálne, ako každý iný, robili sme všeličo, aj saniečo dospalo, kecali sme a podobne. Večer bol hneď tu. Od tohopredchádzajúceho sa veľmi nelíšil. Chata plná študentov, vo vzduchu vôňavareného vína a pečenej klobásky, vonku chladno, tak sa tam radšej každý zdržiavalpomenej a vnútri sa teda veselo debatovalo a bavilo. Nálady a pocitysa mi striedali ako predtým, no musím uznať, že som sa cítil trocha lepšie.Spievali sme, tancovali, hrali. No dobre, spievali tí čo vedeli a myostatní sme sa aspoň snažili. Hlavná vec, že sme boli ako trieda spolu pokope,táto akcia nám vážne vyšla. Všetci zabudli na nejaké škriepky, ktoré za týchsedem rokov čo sme boli spolu zažili a bolo nám dobre. Aj táto noc ubehladobre, aj som sa konečne vyspal bez nejakého zlého sna ako si na to takspomínam. Dozvuky sa skončili a všetci sme šli domov. Hrozne som sa tešil na jedno stretnutie, no bohužiaľ to nevyšlo,opäť. Tak ako pred dozvukmi, predtým a ešte predtým. No láska ma držalastále, takže som sa s takýmito maličkosťami dokázal zmieriť. „Nevyšloteraz, vyjde nabudúce,“ povedal som si už neviem koľký krát. Štvalo ma to ajnapriek mojej nádeji. Je to ten pocit ako keď viete, že sa niečo dejea musíte s tým niečo urobiť, no v skutočnosti situáciu nemátepevne v rukách a vaše šťastie vám preteká medzi prsty ako keď sa snažíte jesťveľmi dobrú omáčku vidličkou a nemôžete ju nabrať a poriadnevychutnať. Nakoniec som to nejak prežil a potom po víkende prišla opäťškola a ja som opäť skončil ako deň predtým, úplne sám, no teraz som sibol úplne istý, že na ďalší deň už ju uvidím, mali sme totiž nacvičovať programna vianočný koncert a tiež som si spomenul na naše prvé stretnutie, ktorébolo náhodou presne pred dvoma mesiacmi, teda nasledujúci deň sme to mohlispolu aj osláviť. Utorok ráno, zobudil som sa po krátkom spánku, no plný energie,to bude pekný deň, pomyslel som si. Spravil som čo som mal a šiel som doškoly. Hneď som sa aj rozhliadal keď som prišiel či ju nezbadám.A nakoniec som aj zbadal, bežal som za ňou, že jej dám pusu, konečne, tomi ale chýbalo. No všimol som si, že to nebola veľmi pusa z láskya nebola ani šťastná, niečo sa dialo, bol som blbec, že som s týmnerátal. Jej pohľad smeroval všade inde, len nie na mňa, ani jeden úsmev sa namne nezastavil, len som mohol prizerať ako sa trápi a ja neviem prečo.Povedať nechcela, vraj: „To je na dlhšie. Potom.“ No čo mi ostávalo? Mohol somlen čakať a dúfať, že to nie je až také zlé ako to vyzerá. Keď som sa jejdotkol, videl som v nej tú bolesť, ktorú to spôsobuje a čím bol dotykzaľúbenejší, tým bola bolesť väčšia. A už to vážne bolelo aj mňa, prehralsom ten boj a musel som sa poddať. Zúfalo som bojoval o vysvetlenie,no márne. Doobedie ubehlo a nastal čas sa rozlúčiť. Rozlúčka to nebolataká ako kedysi, ale dostalo som sľub, že sa čoskoro dozviem dôvod. To ma eštedržalo. No keď som sa ho dozvedel, bol by som radšej ostal v nevedomosti.Naša prvá fáza vzťahu prešla do ďalšej, bohužiaľ do tej, kde srdce plné láskymá už len jeden a teraz som to už vedel isto. Čas plný radosti, lásky,dlhých objatí a najmä čas, keď človek vie, že niekoho má sa skončil.Neostalo nič. Žiadna pusa, žiadne objatie, dotyk milovanej osoby. Toto pre mňanadobro upadlo do nejakej priepasti. Dva mesiace plné sľubov o dlhejvernosti a láske sa skončili za pár minúť. „Z lásky sa má staťkamarátka,“ ako mi to divne znie v ušiach, hlavne teraz po určitom čase.Jediné čo ma spája s tou láskou sú už len spomienky, ktoré ešte aj terazdokážu zamrzieť a tak ako tie spomienky udržuje sa mi v pamäti ajposledné objatie, už len priateľské objatie, ale plné emócii a taktiežslová: „Neprestanem na teba myslieť.“ Už len letmý pohľad do zaslzených modrýchoči ktoré ma predtým dokázali tak zohriať a bol koniec...a tak som ostalsám.
