Matej Jelínek
Priznanie/Vyznanie....že:
Ešte nedávno boli časy keď som mal pocit, že som svojim duchom, názormi a umom prekonal už dávno hranicu dospelosti a tiež aj vyspelosti. Myslel som, že...
Ťažko by som tu asi obsiahol všetko čo by som o sebe vedel povedať. Asi bude lepšie, keď ma spoznáte cez to čo píšem, pretože cez činy alebo tvorbu človeka ho môžete spoznať oveľa lepšie ako z jeho opisov.No pár vecí hádam povedať môžem. Milujem šport, som súťaživý typ a niekedy musím byť za každú cenu prvý (no tak zas za každú nie). Tiež mám rád hudbu a hru na gitare. Spev radšej nespomeniem, lebo neviem či sa to tak dá nazvať, ale snažím sa. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ešte nedávno boli časy keď som mal pocit, že som svojim duchom, názormi a umom prekonal už dávno hranicu dospelosti a tiež aj vyspelosti. Myslel som, že...
Pomedzi stromy sa predralo svetlo reflektorov. Tichý šum lesa prerušilo pískanie kolies. Úzkou lesnou cestou si to razí asi stokilometrovou rýchlosťou nejaké auto. Reže jednu zákrutu za druhou, bez čo i len najmenšieho pribrzdenia. Kolesá za sebou nechávajú čierne čiary a hluk prebudil hádam celý les.
Tak toto je báseň, ku ktorej mám špeciálny vzťah, pretože sme ju písali s mojou láskou a je to skladačka našich myšlienok na striedačku v každom verši :) ... a ešte čosi - ... Záver hovorí za všetko
Kameň dopadol na vodnú hladinu a rozstriekol okolo seba vodu. Okrúhla vlnka sa snaží doplaviť až k brehu no ruší ju ďalší kameň. Pozriem sa hore, slnko už pomaly zapadá za hory. Tieňe sú čoraz dlhšie a začína byť chladno, čo je v týchto výškach normálne aj v lete. „Budeme musieť ísť, nechcem sa vracať za tmy,“ vravím.
Jeden múdry človek raz povedal: „Ak nemôžeme zdielať šťastie s druhým, je to len polovičné šťastie.“ Mal pravdu. Veľakrát sme boli v živote šťastní ale ozajstné šťastie prišlo vždy len s príchodom milovanej osoby. Čo by to bol za svet bez lásky a bez toho čo láska prináša? V tomto opojení radosti v akom som si to ani nedokážem predstaviť. Rôzne aspekty tohoto najsamlepšioúžasnejšieho pocitu nám prinášajú rôzne radosti.
V poslednej dobe som stále viac a viac presvedčený o tom, že som absolútne mimo motivácie a inšpirácie k písaniu. Tiež mi napadlo prečo asi. Ľudia venujúci sa písaniu blogov, kníh alebo iných článkov sa delia na pár skupín, samozrejme podľa rôznych kritérií. Sú to ľudia, ktorí dokážu písať o všetkom a potom ľudia, ktorí dokážu písať len keď sú zaľubení alebo keď su sklamaní a sami.
Poznáte ten pocit, keď niečo chcete svetu alebo aspoň jednej osobe veľmi povedať, ale nemôžete? Tak potom nie ste sami. Sme minimálne dvaja.
Nebudem sa snažiť zakryť fakt, že sa chystáte čítať jednu veľkú kravinu a ostáva už len na vás či dočítate do konca. Možno sa v nej niečo skrýva
Táto básen vznikla jedným mavnutí mojej myšlienky a bola na papiery (na monitore) takner hneď. To čo som mal akurát na srdci sa myslím do nej hlboko otlačilo.
Stojím na veľkej kope zožltnutého lístia a jediné zvuky ktoré vnímam sú: hudba z neďaleka a zvuk vetra ako odnáša tie listy spod mojich nôh. Smerujú k domčeku, pri ktorom stojí stromček a psia búda. K domčeku, v ktorom býva(to je zatiaľ záhada, treba íst ďalej)... Tie listy sa nikdy nevrátia pod moje nohy, presne ako mne príležitosti, ktoré som dostal, ale nevyužil som.
Výborne, sedím doma, ťukám do klávesnice a nič. Je Veľká noc a podľa tradícii by som mal teraz niekde mlátiť korbáčom nejakú babu aby som jej dodal hojnosť a zdravie na celý rok...
Mobil položený pred sebou, sedím, pozerám do blba a čakám a čakám kým konečne zazvoní. Nezazvonilo, no čo, stáva sa. No aspoň som mal pár hodín čas na to aby som rozmýšľal. Veď to sa občas zíde, ale radšej by som vtedy ten čas trávil inak.
Tak a je to tu. Konečne mám sloh zo slovenčiny s niekoľko desiatkami tisícov študentov Slovenska za sebou. Bolo to celkom ľahké.
Som blázon. Neveríte? Je to pravda, ale nie preto lebo by som sa tak správal, ale skôr pretože to tak raz niekto povedal. Ani neviem kedy to bolo a v podstate je to jedno...
Posledné dni sa to na mňa jaksi všetko rúti. Uvedomujem si ako som sa (ešte aj teraz) v škole flákal, nebudem sa preto teraz stíhať všetko učiť k mature a ešte k tomu mi aj chýba jeden z najdôležitejších pocitov v živote vďaka čomu na mňa niekedy príde taká nepríjemná úzkosť a vyplaší všetku dobrú náladu z hlavy von. Tak som proti tomuto musel nejako zakročiť.
Táto báseň vznikla pri jednej mojej spomienke a ako tá prvá báseň, tak aj táto bola stvorená na matike. Ja som noc, ty si deň...
Tak a je to tu po roku zas. Pripravujeme si obálky a pozdravy, vystrihujeme srdiečka, rozmýšlame komu to poslať. Blíži sa nám sviatok zaľúbených a tento rok to je s mimoriadnou atmosférou...
Vitajte, hovorím (píšem) k vám ako priateľ. Nejde tu vôbec o to aby som vám pokazil vzťahy alebo chuť na ne, to nie. No po mojich skúsenostiach, ehm ehm, „skúsenostiach“ som myslel, by som vám ako „skúsený“ človek mohol dať pár rád do života, nech sa niečo nau...teda poučíte z chýb druhých a to len preto, lebo som sa obetoval a tie chyby som spravil.
Nemohol som dopustiť aby sa sem táto báseň nedostala. Jej autorom som ja plus dvaja moji spolužiaci. Každý do nej vložil to svoje a striedali sme sa po veršoch, pričom nikto z nás nevedel o čom píše ten predtým. A tak vzniklo to čo vzniklo a každý si v básni môže nájsť to svoje a niečo si aj odniesť. Tretí sa pridal až ku koncu a možno aj zistíte presne ktorým veršom. Musím ešte spomenúť, že sme to písali na hodine matiky.
Som si istí, že takéhoto človeka ste stretli, či už je to váš známy, alebo ste ho len zahliadli niekde na ulici a možno aj ja medzi takých patrím. Na prvý pohľad je to človek ako každý iný, môže to byť žena aj muž, starec či dieťa, je to jedno. No pravdu o ňom sa dozviete až po dlhom čase, po nejakej tej chvíli čo s ním strávite.