„Nie, prosím, ešteostaňme, ešte chvíľu chcem byť s tebou, veď vieš že...“
„Áno, viem“ prerušilsom priateľku Sašu a smutne som sa zahľadel do diaľky na dva lietajúcedravce, ktoré krúžili nad vzdialenými vrcholkami stromov. Prežil som ďalšíkrásny deň a ďalší s ňou. Tu na našom mieste je mi obzvlášť dobre.Nič nás neruší, okolo samá príroda, hory a jazero s loďkou, ktorá sapomalý húpe na vode. Táto loďka je tu večne, už keď som sem ako malý chodievals otcom tu stála. Myslím, že keby vedela hovoriť, trvalo by celú večnosťkým by dokázala povedať všetky príbehy zo svojho života, ktoré mala možnosťzhliadnuť. Len tu tak pláva, uviazaná o drevený kôl, sama a celý ten čas len pozoruje.Zaujímavé aký máme so Sašou vzťah, no ja som jej nikdy nepovedal, čo k nejnaozaj cítim. Teraz sedí na kameni pri jazere a pozerá do diaľky ako japred chvíľou. Vlasy jej vejú vo vetre, dokázal by som na nej nechať oči trebársaj celý deň, no neviem či by som z toľkej krásy nezblbol.
„Si v poriadku?“pýtam sa jej, lebo som si všimol, že jej po líci stiekla slza.
„Áno,“ odpovedáa pritom vidieť, že so sebou vnútri bojuje aby nedala svoj smútok najavo.„Som v poriadku, to skôr ty, pohni sa, nechcel si už náhodou ísť?“ snažísa robiť si srandu, ale nevychádza jej to.
„Nebuď smutná, všetkodobre dopadne a budeme opäť spolu.“ Objal som ju a dal som jej malúpusu, snáď jej to trochu pomôže. Je to tak zlý pocit, keď viete, žeo niekoho môžete prísť a ani mu nedokážete povedať čo k nemucítite, no ja som odhodlaný jej to povedať a poviem to.
„Ale keď...mámstrach. Nechcem prísť o toto všetko a najmä nie o teba,“ začala.Ťažko sa to počúva, nechcem aby bola nešťastná, aj keď na to má právo. Neviem,čo povedať, nechcem nič pokaziť. Niečo počujem od neďalekých stromov, aha, jeto líška, Sašina pozornosť sa na ňu uprela a to ma asi zachránila odrozhovoru, do ktorého by som sa s veľkou pravdepodobnosťou zamotal. Nemám,no, teda nieže by som ich nemal rád, ale je to nepríjemné, najmä so Sašou, onavie vždy všetko tak pekne povedať a niekedy aj zaobaliť. Možno to niekedyaj zneužíva pri našich rozhovoroch, ale to mne nevadí. Ja sa vždy zamotám dosvojich argumentov a potom ľutujem, že som vôbec niečo povedal, tak teraznebudem zaháľať.
„Poď už Saša, naozajuž musíme ísť,“ využil som situáciu. Pozrela na líšku ešte raz, vstalaa začala baliť niektoré veci, ktoré sme mali so sebou do ruksaku. Ja somešte posledný krát rozvlnil hladinu jazera kameňom, ktorý ani neviem ako sa minabral v ruke, zahľadel som sa do diaľky, kde ešte stále poletovali dravévtáky a cítil som ich voľnosť. Potom sme sa už pobrali domov. Rukav ruke sme kráčali dole strmým chodníkom vlečúcim sa cez les. Obajašťastní, že máme jeden druhého a obaja s obavami, že to tak neostanena dlho. Cesta ubiehala rýchlo, asi ako všetko čo je v živote príjemné.Míňali sme strom za stromom, občas sme zahliadli aj nejakú tú lesnú zver, totosú obrovské lesy a neskúsený človek sa tu môže ľahko stratiť, no my užtúto trasu poznáme naspamäť. Prešli by sme ju snáď aj so zaviazanými očami,posledné dni sme tu boli stále. Stromyzačínajú rednúť, to je znak, že les sa bude už končiť a je to tak, pochvíli sme už z neho vonku a čaká nás už len rozľahlá lúka a zaňou už odtiaľto môžeme vidieť dedinku v ktorej bývame. Vlastne tam mámelen chatu, v skutočnosti sme obaja z veľkých miest, no ja som narozdiel od Saši vyrastal tu, a potom čo otec odišiel sme sa muselis mamou presťahovať do väčšieho mesta. Tam som aj Sašu spoznal no našekomplikované životy sa odvtedy ešte stihli rozdeliť. My sme sa našťastie nedalia vždy keď to bolo čo i len trochu možné sme boli spolu. A takje to aj teraz cez tieto prázdniny. Na chate bývame spolu s mojim ujom,ktorý na nás má dávať pozor. Teraz však musel na dva dni odbehnúť do mestakvôli obchodom, a tak sme tu so Sašou ostali sami. Naša chata je veľmiútulná, takže sa tam vždy rád vraciam a najmä s takouto spoločnosťou.Už sme dorazili. Stihli sme to ešte predzotmením. Slnko už zašlo, no úplná tma ešte nie je. Spoza hôr, pod ktorými smednes boli vychádza červená žiara. Je to krásny pohľad, aj by som ostal, aleešte je treba narúbať drevo, nech nám nie je v noci zima.
Aj keď bolo celý deňpekne, v noci býva naozaj chladno a nechcem aby mala Saša pocit, žesa o ňu nestarám, to teda nie, hneď to aj idem spraviť.
...
Vietor tlačí na okná.Asi bude búrka. Ešte pred pár hodinami to tak vôbec nevyzeralo. Zvončeky naverande zvonia ako divé. A drevená konštrukcia praská pod nátlakom vetra.Ale že by sa zrútila sa nebojím je to predsa len pevný dom. V krbe námpraská oheň a po celej miestnosti sa šíri vôňa vonnej sviečky. Sašazaspala v kresle a ja načúvam zvukom okolia a hľadím na starýobraz visiaci na stene. Na obrázku je pohľad na dedinu z neďalekého kopcanamaľovaný zvláštnym štýlom. Ani sa to nebudem snažiť opísať, je to veľmizvláštne. Každý dom tvoria všelijaké haky-baky a predsa to vyzerá veľmidobre. Od obrazu ma neustále ale ťahá myšlienka na budúcnosť, na tú, ktorú pravdepodobne so Sašou nebudem môcť prežiť, je to tak ťažké...
koniec prvej časti
