„Čo sa tos tebou robí?“ znie šoférovi v hlave, „chceš sa zabiť?“
„Án..vlastnenie...snáď len tak troška prečistiť hlavu. Takto sa previezť na aute snáďnemôže uškodiť, hlavne nie potom čo sa stalo.“
„Čo sa vlastnestalo? To s tebou dokáže spraviť toto?“
„Nuž...asidokáže, čo na tom, keď som pre svet taký nepodstatný, o jedného hlupákamenej.“
„Spamätaj sa!!Uvedomuješ si nad akými hlúposťami tu vlatne premýšľaš?“
„Ale ona topredsa vedela, prečo to spravila? Stálo jej to za to?“ ...
Pár stoviek metrov odtiaľ si kľudne behá srnka.Počuje nejaké prečudesné zvuky ale netreba sa ich báť. Ladnými skokmi skáčepomedzi stromy a hľadá niečo pod zub. Zrazu niečo nad ňou preletelo.Vystrašená začala utekať rýchlejšie. Nevie, že svetiel z auta sa báťnemusí. Po pár metroch zastavuje aby zistila či jej hrozí nejaké nebezpečenstvoa jej inštinkt vraví, že nie. Potravu by snáď mohla nájsť niekde za týmtvrdým, za tým čomu ľudia vravia cesta alebo asfalt, už nevie presne ale istoo tom počula od nejakého staršieho jeleňa.
„Si idiot, chodza ňou, vyrieš to raz a navždy.“
„Nepočúvala by,zatne sa a nebude sa snažiť ani pochopiť.“
„Ale bude ťapočúvať, prečo si tak veľmi neveríš?“
„Si predsaúspešný, máš auto, veľký dom, peniaze, priťahuješ ženy.“
„Ale toto je iné,všetkých tých vecí sa vzdám kľudne kvôli nej, kvôli tomu aby som s ňou bolšťastný a nie aby vznikali takéto situácie. Prečo ju to vôbec netankujea mňa to takto požiera?“
„S tým sinepomôžeš.“
Tam je too, tam je ten asfalt, cesta, za ňou istobude niečo k zahryznutiu. Už len pár skokov k nej, potom len zo tricez ňu a je tam.
Šofér v autepomaly nevníma čo sa deje okolo. Trhá volantom v zákrutách, noha stále naplyne, bez očakávania, že by niečo mohlo isť oproti. Veď kto by teraz tadetoišiel v takúto hodinu. A odrazu sa to stalo. V svetlereflektorov auta sa niečo odlesklo. Bol to pár očí. Oči zvieraťa,v ktorých sa geometricky zväčšoval strach a odraz človeka a jehooči v ktorých bol tiež strach. Dva strachy takto proti sebe, blížiac saveľkou rýchlosťou a pritom akoby to boli hodiny. Zviera zastavilo naceste. Nechcelo, no predsa zastavilo. Ten šok...prečo je taký neprekonateľný?...A nakoniec..nie hodiny..ale sekundu a bolo po všetkom...auto stojí.Čas stojí...nestojí. Ubieha. Možno posledné chvílky tohoto chabého života.Všade krv, všade sklo, všade kúsky čohosi, čo kedysi bolo ... človek? Srnka?Auto?
„Človek, čo si tospravil?“
„Čože? Tyrozprávaš?“
„Všetcirozprávame, len ty, človek, nám nerozumieš.“
„Prečo sa tostalo práve mne? Pozri, niet cesty späť.“
„Ty sa lutuješ?O čo prídeš? Pozri na moje nohy, na moje telo, už len duša mojak tebe rozpráva, aby si sa prebudil.“
„Veru, prebudiťsa, to mi treba, toto predsa nemôže byť nič iné len zlý sen.“
„Alebo zlý sen,ktorý si ty naplnil. Povedz prečo si to spravil. Ublížila som ti?“
„Prečo ma toľkotrýzniš? Si len zviera. Nevyčítaj mi to.“
„Zviera si tu ty,zo mňa už nič neostalo, tvoje vystrájanie má uplne zničilo!!!“
A potom sačlovek rozplakal. Slza za slzou mu tiekli po tváry špinavej od krvy. Po dušišpinavej od hriechu a kvapkali do studničky jeho sladkého ega a napodlahu auta. Tých pár chvíľ sa srnka sa tak blížila ku koncu. Úplné ticho, aninemukla. Možno mu aj odpustila. Po chvíľke na ňu pozrel, niekoho mupripomínala. Tie oči a to čo bolo v nich. Mala by v nich byťnenávisť a nie toto, prečo ho to tak trýzni, mala by ho nenávidieť, no onju nenávidel za toto. Videl v nej ju, tú čo mu tak ublížila a kvôlitomu on teraz spravil toto....
„NIE!!!“ zaznelmocný výkrik, „nie je to moja chyba, to ona.“
„Človek, vykričsa keď to potrebuješ“
„Drž hubu!!!Nemôžeš rozprávať.“
„Nemôžemrozprávať ale viem ťa pochopiť a preto rozumieš aj ty mne.“
„Nechcem byť sám,kvôli tomu sa to všetko stalo.“
„Veď ty nie sisám.“
„Som, skorostále, aj teraz.“
„Som s tebouja, miluj ma.“
„Ty si hlúpezviera, čo si tu robila ty hlupaňa, nikomu by sa nič nestalo???!!!“
A v tomsa to stalo. Oči sa zavreli. Pomliaždený kúsok tela ostal bez pohybu, bezdychu. Ona umrela. Posledné slová srnky akoby ani nehovorila srnka ale niečov ňom. Teraz len človek pocítil závažnosť situácie. Nohy mu zaplavila krv,ktorú si predtým nevšímal, zlámanou rukou mu prešla bolesť. Chlad sa mu vrývalpod kožu.
„Bolo lepšie keďsi tu bola.“
„Je čas na svedomie... je čas na svedomie“ počut odniekadiaľ.
„Kto to povedal?“
„To ja.“
„Ale veď ty si vták.“
„Rýchlo sizvykáš. Na..daj si trocha“
„Čoho?“
„Predsa svedomia...Pozrikoho si tu nechal umrieť, rozmýšľaj nad sebou. Malo to zmysel? Dosiahol siniečo? Vyriešil si svoje problémy? Si teraz so svojou láskou tak ako si chcel?To čo sa stalo sa stalo kvôli tebe!!!“
„NIE, NIE, NIE!!!Daj mi pokoj!!!“
„Zabil si jua vraj si ju miloval. Na pohľad ti bola zviera, no v očiach si videlpravdu. Si šťastný?“
„Nechcel som juzabiť. Ja...bola to chyba...moja chyba. Myslel som, že...že to pomôže.“
„Ona si myslela,že ju naozaj ľúbiš, no ty si ľúbil seba.“
A vtákodletel. Nebolo viac čo povedať zronenej duši človeka, ktorý v jednomokamihu prišiel o toľko. Začalo pršať. A dážď zmýval rozdrobené sklopreč z cesty. Voda tiekla dovnútra zdemolovaného auta, na človekaa čistila ho, pršalo aj na srnku, jej krvavé rany sa čistili a jednájediná kvapka jej padla do oka... Prišla z hora, stovky metrov padalavoľným pádom priamo srnke do oka...A nič...z podlahy zmizla krv, všetko ostaločisté a vtedy, vtedy srnka otvorila oko.
„Ahoj, som späť.“
Ale bolo ticho,človek nič nevravel. Bezvládne tam sedel a jeho oči, dažďom očistené, bolizavreté....navždy.
„Tvoja láska mivrátila život, no predsa som ostala sama.“ „Neostala,“ počula zo seba.
