Ten pocit nielenže poznám, ale ho aj momentálneprežívam. Normálne sa mi zdá ako keby som bol ukrátený o slobodu prejavu.Najhoršie na tom je, že človekom ktorý ma odsúdil k mlčaniu som ja. A čosom teda spravil? No nič, a to je to za čo pykám.
Možno si občas poviete: „Aké dobré že som toneurobil,“ pretože si uvedomíte následky, ktoré by ste tým niesli. Napríklad byste chceli staviť na svojho favorita, koňa číslo 4 so zeleným sedlom a v oranžovomoblečeným džokejom ale nestihli ste termín a nakoniec váš tip nevyšiel. Akédobré, že ste to nespravili. Ja som v opačnej situácii. „Prečo som to jaidiot neurobil?“ Akurát moja situácia nemá nič spoločné s dostihmi.
Predstavte si, že je svätého Valentína a vyste svojej tajnej láske poslali Valentínku s podpisom „anonym“. Síceneviete, čo ona cíti ku vám, ale takto vás bude zožierať pocit, že to neviete,pretože ona nevie, že ste adresátom toho pozdravu. V terajšej situácii bysom radšej dostal po hube žeravým uhlíkom ako nevedieť na čom som. Schopnýprekonať všetky následky môjho konania. Ale neurobil som to. Nie že by somnepodpísal Valentínku :P
Celý čas, po dobu asi troch karamelovýchrokov, no dobre, pár týždňov, chodím len okolo horúcej kaše. Najhorúcejšej zo všetkých„(množné číslo od: kaša).“ A tak okolo nej chodím a nie a nie ochutnať.Jediné čo z nej mám, je jej teplo, ktoré ma hreje, vôňa ktorú dýcham, alechuť nikde. Stratená niekde v poli nenaplnených konaní, snov, túžob aleboniečoho iného. Čím viac času prechádza, tým ťažšie je spraviť to. Neviem ktotaké niečo zariadil, ale nepáči sa mi to. To rozhodne nie a sám som si navine. Nemám sa ani na čo vyhovoriť. Stačilo pár slov. Z očí do očí a všetkomohlo byť skončené alebo začaté.
