mily priatel!odhodlal som sa napisat tento list. dost som premyslal ci ho napisem. nakoniec som sa rozhodol takto. je to list, ktory by si si mal precitat prave dnes-ked som umrel. vyslovne si prajem, aby si tento list precital kazdy, kto so mnou bol priatel. ak nebude chciet, nech je mu po voli.v poslednom case mam dost casto pocit mojho umierania. mojej smrti. smrt. drsne slovo, co? vo vacsine ludi vzbudzuje nevyslovny strach. vo mne nie. strach hej, ale to iba asi taky ci ma neprejde auto ked prechadzam cez cestu. neviem. nikdy som neml taky strach zo smrti ako to druhi opisovali. dokonca som sa na smrt tesil niekedy. iba obcas. nie vzdy. aj som si mnoho raz predstavoval ako zomieram. autonehoda, nestastie v horach, zranenie, vrazda, leukemia, tbc, ... vzdy to bolo o tom istom: ostatni plakali, no ja som mal prijemny pocit. pocit, ze umieram. nechap toto tak, ze som sa vyzival v myslienke na smrt. len mi to pripadalo byt tak dolezite ako narodenie a tak slavnostne ako omsa na velky piatok. tesil som sa a aj teraz sa tesim.cely zivot som mal pocit (aspon doteaz - kym napisem tento list) ze mam v sebe nieco nevypovedane, nedopovedane, neviditelne pre druhych. a aj pre mna to ostava scasti zahadou. akoby som mal na jazyku nejaku myslienku, neviem ju vypovedat, iba otvaram naprazdno usta. sam neviem vsak uplny obsah tejto myslienky. vzdy som sa citil byt iny ako ostatni. akoby som zil v nejakom puzdre, kde platili urcite zakony a pravidla, ktore okolity svet povazoval za cudne. na tieto pravidla som si zvykol, osvojil si ich a ked som bol primaly na puzdro, prasklo. vysiel som von a zacal "zit" podla pravidiel puzdra. no reakcie ludi sa mi zdali byt divne. akoby som robil nieco zle, ale oni mi nechceli nic povedat.az ked som sa potkol a zacal revat na okolity svet ako male trucovite decko, sa niekolki pobrali mi vytmavit realitu. hovorili mi, ze mi davaju dole cierne okuliare mojej imaginarity ale mne ich len nasadzovali. hovorili, ze mi pomahaju a ja som to aj tak bral (ako pomoc), ale vedomie, ze sa mam spravat podla ich pomoci ma nesmierne tazilo. akoby ti niekto povedal, ze nie si clovek. si ufon, ktory sa podoba na cloveka.a tak smrt pre mna znamenala vykupenie. vypovedanie myslienky, dopovedanie nedopovedaneho.predstav si situaciu, ked sa vracias domov. strhne sa lejak a ty nemas nic, pod co by si sa skryl. uz ta moc netesi, ze sa da skryt pod rímsu. chces ist domov. si mokry. je ti zima. doma ta caka niekto, kto vie, ze vonku moknes a mrznes.tak som sa snazil, aby som porozumel ostatnym a aby ostatni porozumeli mne, az si este viac o mne mysleli...chcem este povedat, ze okrem myslienok vypolnovali zivot tieto veci:nenavist-voci nespravedlnosti, obcas voci ludom, voci nepochopeniu, -hnev-na situaciu a ludi, ktori ma stavali do svetla "ufona", na neuspech, na mna, na moj hnev,...este plno veci, -smutok-nad nezaujmom ludi, nad utrpenim, nad mojimi pokleskai, nad mojimi blizkymi a priatelmi, nad tym, ze umrem celkom zabudnuty, -strach-ze stratim hodnoty, ktorych som sa vzdy drzal, ze stratim vieru, ktora vzdy drzala mna, ze neexistuje to, v co verim- resp. verit chcem, strach, ze ma nemaju ludia radi. ale kvoli tymto veciamsom zil: Boh(on jediny bol vzdy pri mne, ked som plakal, hneval sa, tesil, smial, kracal, bezal, stal, on jediny mi vzdy rozumel, nacuval a radil. bol a aj je mojim najlepsim priatelom. v nom a z neho som mohol cerpat vzdy silu a bol a je pramenom vsetkych ostatnych vecimily priatel!odhodlal som sa napisat tento list. dost som premyslal ci ho napisem. nakoniec som sa rozhodol takto. je to list, ktory by si si mal precitat prave dnes-ked som umrel. vyslovne si prajem, aby si tento list precital kazdy, kto so mnou bol priatel. ak nebude chciet, nech je mu po voli.v poslednom case mam dost casto pocit mojho umierania. mojej smrti. smrt. drsne slovo, co? vo vacsine ludi vzbudzuje nevyslovny strach. vo mne nie. strach hej, ale to iba asi taky ci ma neprejde auto ked prechadzam cez cestu. neviem. nikdy som neml taky strach zo smrti ako to druhi opisovali. dokonca som sa na smrt tesil niekedy. iba obcas. nie vzdy. aj som si mnoho raz predstavoval ako zomieram. autonehoda, nestastie v horach, zranenie, vrazda, leukemia, tbc, ... vzdy to bolo o tom istom: ostatni plakali, no ja som mal prijemny pocit. pocit, ze umieram. nechap toto tak, ze som sa vyzival v myslienke na smrt. len mi to pripadalo byt tak dolezite ako narodenie a tak slavnostne ako omsa na velky piatok. tesil som sa a aj teraz sa tesim.cely zivot som mal pocit (aspon doteaz - kym napisem tento list) ze mam v sebe nieco nevypovedane, nedopovedane, neviditelne pre druhych. a aj pre mna to ostava scasti zahadou. akoby som mal na jazyku nejaku myslienku, neviem ju vypovedat, iba otvaram naprazdno usta. sam neviem vsak uplny obsah tejto myslienky. vzdy som sa citil byt iny ako ostatni. akoby som zil v nejakom puzdre, kde platili urcite zakony a pravidla, ktore okolity svet povazoval za cudne. na tieto pravidla som si zvykol, osvojil si ich a ked som bol primaly na puzdro, prasklo. vysiel som von a zacal "zit" podla pravidiel puzdra. no reakcie ludi sa mi zdali byt divne. akoby som robil nieco zle, ale oni mi nechceli nic povedat.az ked som sa potkol a zacal revat na okolity svet ako male trucovite decko, sa niekolki pobrali mi vytmavit realitu. hovorili mi, ze mi davaju dole cierne okuliare mojej imaginarity ale mne ich len nasadzovali. hovorili, ze mi pomahaju a ja som to aj tak bral (ako pomoc), ale vedomie, ze sa mam spravat podla ich pomoci ma nesmierne tazilo. akoby ti niekto povedal, ze nie si clovek. si ufon, ktory sa podoba na cloveka.a tak smrt pre mna znamenala vykupenie. vypovedanie myslienky, dopovedanie nedopovedaneho.predstav si situaciu, ked sa vracias domov. strhne sa lejak a ty nemas nic, pod co by si sa skryl. uz ta moc netesi, ze sa da skryt pod rimsu. chces ist domov. si mokry. je ti zima. doma ta caka niekto, kto vie, ze vonku moknes a mrznes.tak som sa snazil, aby som porozumel ostatnym a aby ostatni porozumeli mne, az si este viac o mne mysleli...chcem este povedat, ze okrem myslienok vypolnovali zivot tieto veci:nenavist-voci nespravedlnosti, obcas voci ludom, voci nepochopeniu, -hnev-na situaciu a ludi, ktori ma stavali do svetla "ufona", na neuspech, na mna, na moj hnev,...este plno veci, -smutok-nad nezaujmom ludi, nad utrpenim, nad mojimi pokleskai, nad mojimi blizkymi a priatelmi, nad tym, ze umrem celkom zabudnuty, -strach-ze stratim hodnoty, ktorych som sa vzdy drzal, ze stratim vieru, ktora vzdy drzala mna, ze neexistuje to, v co verim- resp. verit chcem, strach, ze ma nemaju ludia radi. ale kvoli tymto veciamsom zil: Boh(on jediny bol vzdy pri mne, ked som plakal, hneval sa, tesil, smial, kracal, bezal, stal, on jediny mi vzdy rozumel, nacuval a radil. bol a aj je mojim najlepsim priatelom. v nom a z neho som mohol cerpat vzdy silu a bol a je pramenom vsetkych ostatnych veci, ktore ma drzali pri zivote). obeta (sebaobeta, obeta svojich sil a csu), pomoc (ten uzasny pocit sebadarovania a lasky sa len tazko porovnava s inym) slopvo, usmev, pohladenie (po mojej casto dutej, no citlivej hlave), pritomnost cloveka naplneneho laskou, a nakoniec si to bol ty - priatel moj. to ty si mi daval velakrat silu, aby som zil dalej, aby som sa dalej smial, pomahal, obetoval, veril, miloval, pocuval, vravel, hladil a robil zivot krasnym aj druhym. mnohokrat som ai nevedel, aky si pre mna hodnotny a velmi ta potrebujem. prepac, ze svojim chovanim som ti velakrat narobil vrasky na tvari. pamatas, ako som ti vravel, ze niekedy viem, na co myslis? velmi sa mi to pacilo a vzdy ma to utvrdilo vo vedomi, ze sme naozaj dobri priatelia.prosim neplac. aspon na chvilku sa usmej a mysli pri tom na mna. v modlitbe. tak je to najlepsie. ver mi, ze aj po smrti na teba myslim a som niekde v tvojom okoli. uzu musim koncit. vlak prichadza do stanice... martin
