Ako málo
Ako málo človek si vážil,
veci, ktoré toľkokrát zažil,
až keď všetko stratil,
tak zistil sám, ako veľa mal,
kým sám ich bezhlavo pochoval
Ako málo stačí ku klamstvám,
len malý krôčik a už je človek sám;
Až keď sa rozhodne -
ako sneh čo v zime na zem sadne
- ho napadne,
čo vše vykonal,
no ako málo z toho druhým dal
Ako málo vie o tom druhom,
keď kráča do neznámych končín,
za hlasom svojho srdca zvukom.
Až keď začuje ho zvnútra,
priamo v hrudi biť,
na spojnici srdce-mozog-a holé nič,
ten hlas tak jemný
sťa hodvábna niť
Ako málo sa nám žiada priznať,
keď mýlime sa,
keď denne napríklad…zdráhame sa,
veď chyby robí každý,
tak prečo súdiť druhých za to
čo ľudskej bytosti by zrejmé byť malo?
Ako málo Diabol potrebuje
keď necháme sa slabošsky nežným slovom zriecť,
aj toho čobychom nezapredali ani za poklady sveta
no jedným správnym dychom našli bychom správnu cestu von z pekla
Ako málo no i pevne na lepšie časy striehneme
keď chvíle dažďov prichodia –
ako po búrke keď slnce rozprestrie náručie -
a s nami dni prchké
mávnu čoby s pierkom vo vzdušnom víre,
a kým sa rozhodneme pristáť bezmála sníme
Ako málo stačí dýchať,
nadýchnuť sa z plných pľúc,
nadchnúť sa nad rozmarom vína
keď po našom boku badáme stratenú polovičku idúc,
a predsa nevedieť kam,
kam do neznáma mierime
