Aspoň raz,
len tak stáť,
bezcieľne sa túlať
i keď už po stý krát.
Hviezdam pokloniť sa
a myšlienky nestriedať
- ako ponožky
keď noc námesačná
v spoločnosti sveta
pred snom dňa utiekla.
Aspoň raz,
jediný raz
zľahka nečakane vstať,
v tej chvíli zažať,
čakať,
kým vesmír,
realita,
údel
si nevymenia
miesta
až kým neostanem
JA
sám
pohrúžený do seba
i so svetom v hlbinách
Splynúť s krásou života
so sluchom netopiera
a pocítiť,
keď dávna sila
čo opiera sa o bezvládny strach
v mračnách,
kde láska nezhasína
so smútkom v kalných vodách
a zdolá
Himaláj ľudských duší
sŕdc
či strát,
čo strpeli celibát
v jednoliatych podobách zmäteného človeka
Aspoň raz,
stopnúť čas
a
len tak
bezcieľne stáť,
keď slzy vkradnú sa,
keď vládne v mestách
mráz,
čo saje ľudskosť z nás
Sniť vlastný nočný Snár
- raz precitnúť z rána,
v úsvite storočia,
čo hriech Prvých stavia
nás pred Jeho oltár
Nenadišiel už čas
ASPOŇ JEDINÝ RAZ
z vlastných chýb
a pochýb
poučiť sa?
