Človek
Človek v núdzi na smrť súci.
Hlavou krúti. Viac neblúdi.
Každý má nárok rozhodnúť sa sám za seba,
no nemáš právo hádzať flintu do záveja.
Človek povedz, keď si sám.
Cítiš koniec? Podíď k nám.
Človek, to vedz! Tu prisám!
Čujem zvonec k ruinám!
Sám si povedz svoju cenu, za ktorú nepredáš
‘ni piaď kože. Za ozvenu? Sebe sa spovedáš.
Človek riekni, kam sa skryješ,
ak vinu činov nesnímeš?
Človek! Pretni reťaz náhod.
Zmier sa s vinou. Započni rod.
Veď búrka vždy prehrmí.
Slobody sa ujarmí.
Spleť úrazov nestlmí.
Objímu ťa jasné dni.
Ráno každé má jas - ty sporov hlavu zas
plnú, nečuješ hlas čo šepká na súhlas:
„Smrť nie je na pretras. Padlý ťa to zve plaz.“
Čo horí, to dohorí. Oddávna sa hovorí.
Jak sa ozýva z hory, nesie sa v údolí,
tak šíri sa na mori. Láske tu radosť dvorí.
Zlomené srdce zhojí. V Tchaj-ťi tchu vedno spojí.
Podpisom zmluvy vlastnou krvou
čo neváži ani čo tona vzduchu,
neukončíš nič
len sám si viac toho naložíš
a zabudneš na všetko,
čo na svet Ťa priviedlo,
čo Ťa čaká na Zemi
duší divokých plnej
tomu čo zmietol raj zo stola,
pozemský dar od Boha
Keď smútok zakalí ti myseľ a ty nevieš kadiaľ ísť,
spomeň si na dobré, čos‘ vykonal a dokážeš zísť
z cesty čo pevne ťa drží
sťa pytón v tuhom objatí.
