Jesenný dážď
Keď stromy nahatejú,
a listy ako lúčny kvet dozrejú,
čo opeliť sa necháva
každú jar a po nej čas
v duniacej hrudi prichodiac,
vymení ho jesenný dážď,
čo padá na úkor spomienok a zvlášť
tak bez ohľadu na radosti
zviera ťa sťa zášť
čo nažive drží ťa
pomaly vdychuješ ťažký vzduch,
čo mrazí ťa až v kostiach,
čo kreuje ti strach v očiach
zakaždým,
keď hladina ktorej´s sa dotkla
rozplynie sa;
keď tvoje pľúca s váhou celého sveta
umárajú sa v bolestiach;
a v okolí tela
nebadáš ani známky života,
výdychy mrznú Ti už na perách
a ty cítiš že sa v smútku utápa -
červeň čo kvitla,
keď v žilách si ešte žila;
sen čo býval
keď si v zdieľanej posteli snila;
až so západom letných sĺnk
keď brieždi sa o skaly smútku halda vĺn
a spŕška chladných sĺz
otvára jazvy jemnocitné, tak skĺb
všetko čo bolo dané i vzaté v oporný stĺp
tam v nebi plnom anjelov
jeden ťa stráži,
jeden je len Tvoj
a v období jesenných dažďov,
podáva Ti ruku s adresou,
kam zájsť,
keď nevieš ako ošatiť sa máš,
vždy keď je Ti len na príťaž,
a keď vietor mrzký duje,
láme ti dáždnik,
pod ktorým slzy statočne ukrývaš,
odhalíš slané potoky,
čo razia si cestu cez krajinu úsmevov
blúdiac uličkou
nevidiac na steny smútkom ohmlená,
túžbou bys zahalená
vidieť nie bránou do duše, ale tlejúcim svalom chcela
a náladu golgotskú,
čo k zemi s rosou Ťa strhla,
ruka podávajúca od anjela
by smer zmenila,
by ťa k výšinám zviedla,
k výšinám lúčov bez sna,
no kým mliečna hmla,
kým viera z ovocia nenačatého
neujdú spomienkam,
tak jedine on s Tebou a pritom sám,
bude tu pre Teba každým dňom
v znamení čo nazývaš jesenným dažďom
