Kvet
Smútok šedý,
čo sám prichodíš,
v čas nevhodný,
zábrany zhodíš,
nemáš cesty, tak sám búraš
radosť smiech, cez príval sucha
Mladý kvet čo vôňou žiaril,
čo korene hlboko zapustené mal;
Anjel Gabriel by ťa chránil
tak by´s skazenosť a hriechy sveta neznal.
V područí Diabla sa ocitol,
čo hriech smilný na ňom podnikol
a v chladnom stisku rúk duše chladnej
zvädne kvet tak nevinný, a ten plameň
čo život dáva i berie,
s pocitom beznádeje,
všetko nevinné si vezme
Ako Prométheus na Kaukaze,
nezaslúži si taký tvor žiť vo večnej skaze?
Čo do hrobu rozumu ani duša nedá,
tak cesta k triezvosti jeho sveta je nemožná
No kvety na lúke, čo plameň nespálil,
tie, čo Diabol v tele človeka nezmárnil,
odnesú si zrnká peľové,
čo sťa vietor a včela
do chladných dní vniesla
úsmev a chvíle medové
