Víla, čo o láske snila
Kdesi za humnami, široko-ďaleko
po domoch medzi ľuďmi, tak sa vravelo,
že po nociach sa stratená duša túla -
To žienka noci, čo na lásku zabudla
Na široko-ďaleko vravia, to víla,
vravia tak, že raz mládenca očarila
že raz svojmu milému tak riekla v tanci,
keď Nebesá, Zem, ani ľud hriech neznali
Raz riekla mu ona, že k noci sa zmráka
v ten neskorý čas, keď posol smrti kráka
On sľúbil jej lásku do konca svojich dní,
kým prúdi v žilách mu krv medzi živými
Ona sľúbená jednému pánu bola,
krvavá stopa noža v srdci ju zmohla
A tak smutná zvesť o láske z odlúčenia
v podobe víly po košiaroch blúdieva
Tak stúpa horami, pod mesačným jasom
tančí tam sama, na lúčke stromom, vtákom
Mesiac usmieva sa na bytosť odetú
odetú do hábu hviezd, na svou nevestu
On túži po nej jak šuhaji spod Tatier
Priľnúť do lona, nedotknuteľných ňadier
Ponad štíty skalné, noc čo noc vykúka
by vídať smel, vílu, čo o láske snila
