Spoločenské následky politiky jedného dieťaťa
Politika jedného dieťaťa v Čine mala za odozvu niekoľko neúmyselných následkov politiky jedného dieťaťa a mala i dopad na sociálnu a ekonomickú situáciu v Číne ako aj na dynamiku a vytváranie rodín. Spomedzi okamžitých následkov tejto politiky možno spomenúť: nerovný pomer v počte pohlaví v zastúpení a v počte novorodencov v meste a na vidieku, , zmena rodiny a štruktúra príbuzenských vzťahov a urýchlenie starnutie populácie. Do tejto kategórie spadajú tiež značné dopady na formát a stabilitu manželstiev, normy rodiny a medzigeneračné vzťahy a socializácia jedináčikov.
Nerovný pomer v počte pohlaví v zastúpení a v počte novorodencov v meste a na vidiek
Medzinárodné spoločenstvo podrobilo kritike čínsku politiku jedného dieťaťa najmä z dôvodu, že podporovali diskrimináciu novorodencov ženského pohlavia, ktoré sa mohli stať obeťou potratov, mohli byť opustené alebo neregistrované a ocitli sa kvôli svojmu pohlaviu v znevýhodnenom postavení čo do zdravotnej starostlivosti a vzdelávania. Počas 20 rokov zavedenej politiky jedného dieťaťa sa pomer novorodencov chlapcov a dievčat zvýšil v prospech chlapcov zo 108,5 v roku 1985 na 119 v roku 2005 (BBC 2006). K pomer pohlaví vyššieho ako 125 došlo v 99 mestách (BBC 2006). Nedávny štátny reprezentatívny prieskum ukázal, že pomer dosiahol 123 v období 1996-2001 (Ding a Hesketh 2006). Vyššia pôrodnosť mužov bola v druhom a v treťom alebo vyššom poradí pôrodu so 121 a 127 v roku 1990 a nárast na 152 a 160 v roku 2000 (Čínske centrum na výskum populácie / China Population Research Center 2002).
Za nerovný pomer pohlaví boli zodpovedné tri faktory: potraty s výberom pohlavia, zavraždenie dieťaťa ženského pohlavia alebo opustenie a nenahlásené pôrody žien (White 2006). Ľahký prístup k ultrazvukovej technológii na identifikáciu pohlavia plodu umožnil v Číne v 80. rokoch 20. storočia garantovať narodenie syna. Ultrazvukové snímky a moderné techniky pomohli identifikovať množstvo detí s postihnutím (Shao a Herbig 1994), a následne došlo k prerušeniu tehotenstva. Vyše 16 000 opustených detí sa ocitlo na úrade verejných záležitostí v provincii Hunan medzi rokmi 1986 – 1990 (Johnson 1996). Aj napriek tomu, že na štátnej úrovni chýbajú údaje o opustených deťoch, niektorí odhadujú, že číslo opustených kojencov sa sa pohybuje na úrovni 4,5%, ide väčšinou o ženy (Yat-ming 1998). V roku 2000, Hudson a den Boer podali správu, v ktorej odhadovali, že v Číne chýba približne 40,6 milióna žien. Približne tretinu tvorí odchýlka v počte pohlaví, čo môže byť spôsobené z dôvodu nenahlásenia novorodencov ženského pohlavia (Cai a Lavey 2003). Tieto nenahlásaené dievčatá sú zvyčajne znevýhodnené v prístupe k verejnému vzdelaniu a spoločenskému statusu, avšak neoficiálne adopcie môžu pokrývať ďaleko vyššie čísla.
Odkedy bola politika jedného dieťaťa zavedená, avšak s odlišnými prístupmi k deťom v mestských a dedinských oblastiach, krivka pôrodnosti zachytávajúca dedinské oblasti bola vyššia ako v mestských oblastiach. V 90. rokoch počet narodených detí na dedine spadajúci na jednu ženu bol 1,6-2, zatiaľ čo v mestách sa priemer pohyboval od 1,1 do 1,2 a vo veľmi dobre rozvinutých metropolách sa tieto čísla blížili nule alebo negatívnemu nárastu populácie, ako tomu bolo v Šanghaji (Retheford, Choe a Chen 2004). Keďže medzi mestom a dedinou existujú veľké rozdiely čo sa týka úrovne ekonomického rozvoja, nerovný pomer pôrodnosti bude znevýhodňovať chudobné rodiny z dedinských oblastí a ovplyvňovať tak celú spoločnosť.
Premeny zloženia rodiny a príbuzenstva
Zmenili sa dve oblasti zloženia rodiny a príbuzenstva: vznik nukleárnej rodiny[1] vo voľnejšom príbuzenskom vzťahu a zváženie adopcie ako možnej alternatívy ako na medzinárodnom, tak aj domácom trhu.
Nukleárna a rozšírená[2] rodina
Skutočné a historické situácie v Čínskej ľudovej republike sa vždy líšili od toho, čo si predstavovalo zahraničie. Veľké rozšírené rodiny neboli nikdy hlavným modelom v Číne, aj keď patriarchálne, patrilineárne[3], patrilokálne[4] a rodinné hodnoty konfuciánskych ideálov boli po celé stáročia charakteristickými pre čínsky spôsob života a hodnoty (Deutsch 2006). Kmeňové rodiny[5] boli ešte stále bežné v 80. rokoch, ale boli ovplyvnené obmedzenými možnosťami bývania (Pimental a Liu 2004). V roku 1982, nukleárna rodina (66,4%) a rozšírená rodina – zložená z troch generácií – (24,3%) boli majoritnými formami mestských rodín v Čínskej ľudovej republike (Liu, B. 1987). O 12 rokov neskôr bolo v Pekingu zloženie nukleárnej rodiny zhruba rovnaké (65,4%) v porovnaní s výsledkami z roku 1982. Percento rozšírených rodín klesol z 24,3% z roku 1982 na 18,0% v 1994. a forma rodiny zvaná „iné rodiny[6]“, čo zahŕňalo rodiny typu jeden rodič s potomkami, rozvedené rodiny, rodiny, ktoré spolunažívali spolu, sa zvýšil z 4,56% z roku 1982 na 14,5% v roku 1994 (Ma, wang, Sheng a Shinozaki, 1994). Vznik takejto skupiny rodín zrejme predstavuje signál nárastu rozmanitosti rodinných štruktúr v Čínskej ľudovej republike.
Adopcie
Politika jedného dieťaťa zahŕňala odhováranie od adopcie reguláciami toho, koho a za akých podmienok si mohli rodiny adoptovať. Zákon z roku 1992 vyžadoval, aby dotyčná osoba nemala deti, bola schopná podporiť dieťa a musela mať minimálne 35 rokov. V roku 1999 bola spodná hranica znížená na 30 rokov. Regulácie boli uvalené na deti, ktorých rodičia zahynuli, ktoré boli v starostlivosti štátnych agentúr alebo mali špeciálne potreby. Oficiálne čísla ukazujú, že počet adopcií, ktorý činil 2 900 v roku 1992 stúpol až na 55 000 v roku 2001. Neoficiálne adopcie sa vyskytli v dedinských oblastiach a dnes už sú bežnými takmer všade. Z dôvodu, že adopcie nie sú v Číne tak časté ako v rozvinutom svete, venuje sa im menej pozorností ako predtým.
Nasledoval intenzívny tlak zahraničných agentúr a vlád smerom k čínskej vláde, tkorá chcela povoliť medzinárodnú adopciu čínskych detí zvrejnených do štátnej starostlivosti. Čína bola číslom jedna ako zdroj adopcie detí narodených v zahraničí. Tie si adoptovali Američania v priemere 3 500 detí ročne. Väčšinou šlo o dievčatá a hendikepovaných chlapcov adoptovaných prevažne z juhovýchodu čínskej ľudovej republiky (Tessler, Gamache a Liu 1999). Štátny úrad daroval 6 493 víz čínskym sirotám v roku 2006 (Belluck a Yardley 2006). Celkové číslo medzinárodných adopcií je nízke, ale predstavuje symbolické číslo ako pre Čínu tak pre Spojené štáty. Americké média zverejňovali príbehy o desivých podmienkach v čínskych sirotincoch, na čo sa začala čínska vzdelanosť a byrokrati obávať, či sa s čínskymi deťmi v USA zaobchádza tak ako má (Tessler, Gamache a Liu 1999: 139-144). Američania pochopili, že využiteľnosť adopcie čínskych detí núka Američanom znechutených adopčným procesom v USA nové možnosti (Bauman 2000).
Čína má vlastné regionálne tradície a adopčné normy., Zhang (2001) ohlasuje, že rodiny pochádzajúce z jednej zo severných dedín v Číne si adoptovali dievčatá s jediným cieľom – aby im pomohli a postarali sa o nich v prítomnosti a budúcnosti. Dochádzalo aj k simulovaným adopciám z dôvodu ukrytia dievčat pred plánovaným donútením výdaju. Veľa párov s deťmi si adoptuje a čoraz viac sú ochotní adoptovať aj dievčatá (Zhang 2006). Požiadavka zníženia veku rodičov a zahrnutie aj detí, ktoré boli opustené a následovná možnosť adopcie v roku 1998 len podporili zákonné adopcie. Rodiny z vidieckeho prostredia často uprednostnili mať ako chlapca, tak aj dievča, preto využili adopciu , aby si splnili túto požiadavku. V tejto kvalitatívnej štúdii, z 282 adopcií dievčať len 12% by uprednostnilo chlapca. Adopčné praktiky v miestnych komunitách sú zjavne tajomstvom, pretože páry nechcú, aby sa o nich šírioi informácie typu, že sú neplodní alebo neschopní počať syna. Niektoré rodiny pristúpili k adopcii, keď našli opustené dieťa na prahu svojich dverí, ale príbuzní a sprostredkovanie sú najčastejším zdrojom. Zvyčajne príbuzenstvo nenahradí peniaze, ale dary a oslaby môžu vyjsť draho. „Vidiecke rodiny sa rozhodovali skôr podľa vlastných záujmov než podľa štátnych direktív. Navyše, ľudia nekonajú podľa zákonov na papieri, ale podľa toho, ako sú tieto zákony uvedené do praxe“ (Zhang 2006: 333). Výsledky vnútrozemských adopcií sa ešte len budú študovať a v analýzach vyživovacieho stavu a fyzickej zdatnosti adoptovanáých detí boli zistené podobné výsledky s deťmi pochádzajúcich z biologických rodín (Liu, Wyshak a Larsen 2004). Vyzerá to tak, že s dievčatami sa zaobchádzalo rovnako dobre ako s chlapcami. Avšak, menej ich bolo v školách či zaočkovaných, zrejme kvôli právnym reguláciam. Adopcia je jednou z potencionálnych štruktúr pre pružnejšie populačné programy a na ochranu dievčat a hendikeppovaných detí pred tvrdou reakciou párov a rodín na politiku jedného dieťaťa.
Zrýchlenie starnutia obyvateľstva
Starnutie populácie bolo a neustále aj je globálnym fenoménom moderných spoločností z dôvodu zlepšenia stravy, zdravia a zdravotnej starostlivosti a rozšírenie priemernej dĺžky života. Zvýšený proces starnutia čínskej populácie je produktom zavedenia politiky jedného dieťaťa. Pred tým, ako Čínska ľudová republika pristúpila k tomuto kroku, činske obyvateľstvo bolo zväčša mladé, pretože skupina ľudí starších ako 65 okov predstavovala v roku 1953 len 4,4%, v roku 1964 to bolo 3,6%) (NBSC 2003:99). Pomer populácie s vekom 0-14 rokov klesol z 40,7% v roku 1964 na 19,5% v roku 2005 (NBSC 2006). Francúzsku trvalo 40 rokov, Švédsku 42 a Veľkej Británii 61 rokov, aby dokončili tento proces (Tian, Sha a Yang 19991), zatiaľ čo Číne to zabralo 25 rokov. Očakaáva sa, že pomer starších narastie na 13,2% do roku 2025 a na 22,7% do roku 2050 (Spojené štáty 2001).
Proces rapídneho zostarnutia populácie predstavuje vážny vplyv na čínsku spoločnosť. Miera závislosti staršieho obyvateľstva sa zvýšila z 6,4% v 1964 na 12,7% v roku 2005 (NBSC 2006). Množstvo rodín je štruktúrovaných nasledovne: 4-2-1, pretože prvá generácie jedináčikov dosiahlo vek manželsztva. Preto sa mladý manželský pár musí starať o štyroch rodičov bez pomoci súrodencov. Ak politika jedného dieťaťa pretrvá, bremeno starostlivosti druhej generácie párov, ktorú tvoria jedináčikovia, bude dvoj ak nie dokonca trojnásobne vyššia a rozsah podpory mladších ročníkov smerom k starým rodičom sa zúži. Len 17% starších má v súčasnosti nejakú formu penzie a viac ako 70% sa spolieha na podporu svojich detí (Festin a de Martino 2007). Rodičia len jedného dieťaťa majú skôr obdobia prázdneho hniezda, 5-10 rokov, a dlhší život, vyžadujúc politiku a programy pre vzdelávanie a rozvoj dospelých (Zhao 2006). Dlhodobé následky starnutia populácie a malých rodín (ktoré nemajú príbuzných alebo súrodencov z predchádzajúcich rokov) len zvýšia bremeno zodpovednosťti a starostlivosti voči dospelému a jeho alebo jej partnerovi. Neskôr, keď má dospelé dieťa zdravotné problémy alebo problémy súvisiace so starnutím, budú vyžadované služby a podpora širokej verejnosti. Keďže rodičia sponzorovali vzdelávanie a úspechy, ktoré dosiahla mladá žena, jej blízky vzťah k svojím vlastným rodičom alebo starým rodičom vyvolá problémy z dôvodu očakávaní splnenia si úlohy, ktoré budú mať aj jej svokrovci.
Vznik a zánik manželstiev
Posilnením ideológie Konfucionizmu a administratívnych opatrení mala čínska inštitúcia manželstva mala stabilnú štruktúru, čo dokazovala aj nízka rozvodovosť. Pred rokom 1979 čínska rozvodovosť bola predstavovala 5 rozvodov na 100 manželstiev. Od rokov 80-tych rozvodosť stúpla z 5% v 1979 na 15,3% v 2001 (Ministerstvo sociálnych vecí v Číne, 2002). Politika jedného dieťaťa mala vplyv na rozvodovosť v kombinácii s ďalšími sociálnymi zmenami (Sheng 2005). To, že cínske rodiny mali len jedno dieťa oslobodilo mladé páry od vynosenia ďalšieho potomka a s tým spojených bremien a dovolilo im venovať viac času a energie honbe za kariérou a bočným príjmom. Následkom čoho sa aj manželské puto oslabilo. Ak dôjde ku konfliktu záujmov medzi manželkou a manželom, najpravdepodobnejším riešením je rozvod. V súčasnej prosperujúcej ekonomickej situácii páry môžu nadobudnúť pocit, že môžu ísť svojou vlastnou cestou, pretože sa dokážu postarať samy o seba.
Len nedávno začali vznikať štúdia týkajúce sa manželstiev a rozvodov. Trend zvyšovania nestability manželstva sa zdá byť omnoho väčší v prvej generácii rodín s jedným dieťaťom. V nedávnom výskume vykonanom na manželstvách prvej generácie rodín, s jedným dieťaťom, pričom rodičia týchto rodín pochádzali z rodiny, kde boli aj oni jedináčikom (na rozdiel od párov, ktoré nemali jedno dieťa), sú práveže viac otvorení predmanželskému a/alebo mimomanželskému sexuálnemu správaniu (72% vs. 62%), sa viac spoliehajú na rodičov v oblasti zafinancovania výdajov na svadbu (18% vs. 10%) a starostlivosť o deti (45,7% vs. 28,1%) a je vyššia pravdepodobnosť, že sa zabývajú u svojich rodičov po sobáši (50,5% vs. 42,5%) (Dajiyuan 2004). Zabývanie sa s rodičmi môže pomôcť mladšej generácii, ale tiež môže spôsobiť množstvo konfliktov. Nedávna štúdia 162 manželských párov pod 30 rokov odhalil, že okolo 87% jedináčikov bolo dotlačených k tomu, aby si našli partnera s cieľom uspokojiť svojich rodičov, 58% oboznámilo svojich rodičov s rozvodovm a 55% povedalo, že ich rodičia im zasahovali do manželstva (Xinhua 2006). Rozvodovosť kolísa kvôli statusu dospelého s hodnotou 24,5%, keď obaja boli jedináčikova, 8,4% keď jeden z mladých partnerov bol jedináčik a 11,7% u tých, ktorí pochádzali z rodín s viac ako jedným dieťaťom (Xinhua 2006).
Existujú potenciálne bariery manželstva pre mužov kvôli nevyrovnanému počtu pohlaví. Odhady založené na dátach z daní ukázali, že do roku 2020 bude 112,8 milióna mužov vo veku 25-35 rokov. Naproti tomu, číslo reprezentujúce počet žien ako najvhodnejších partneriek sa bude pohybovať okolo 72,1 milióna, čím sa vytvorí pomer muži-ženy 3 ku 2, v tomto poradí (Boxun 2005). Nedostatok neviest nielen že bude mať dopad na individuálnych jedincov a rodiny (Tuljapurkar, li a Feldman, 1995) ale tiež ohrozí stabilitu Číny v budúcnosti (Hudson a den Boer 2002).
Uzavretie manželstva, následne rozvod a uzavretie druhého manželstva bude možno v budúcnosti prevládať. Druhé manželstvo bude v rozpore s politikou jedného dieťaťa, kedy jeden partner už bude mať dieťa a druhý nie. S nerovným pomerom pohlaví ženy budú mať príležitosť sa znovu vydať, čo nebolo možné v čínskej tradičnej alebo revolučnej kultúre.
Zmena noriem rodiny a medzigeneračných vzťahov
Normy rodiny ako plodnosť a preferovanie jedného dieťaťa, dohody o spolužití a starostlivosť o starších sa zásadne menia. Tieto trendy podnecujú k nahliadnutiu do čínskych rodín a medzigeneračných vzťahov v budúcnosti.
Plodnosť a uprednosnenie detí
Tradične, ideálna čínska rodina pozostávala z viacerých generácií mužskej línie a čo najvyššieho množstva mužských súrodencov ako to bolo len možné (Chi 1989). Podľa Konfucianizmu, najhorším spomedzí troch najzávažnejších pochybení je nepočať syna (Hillier 1988). Avšak už v roku 1982 tomu bolo inak, keď podľa už nasadenej striktnej politiky, prieskumy rodín v Pekingu ukázali, že spomedzi 773 vydatých žien, 55% z nich uprednostnilo mať jedno dieťa, zatiaľ čo 37% z nich by uprednostnilo dve (Zheng a Me 1987). O 20 rokov neskôr, Li (2003) v Pekingu sa dopátral k výsledkom, že by ženy uprednostnili žiadne alebo maximálne jedno dieťa. Väčšina opýtaných nekonkretizovalo pohlavie dieťaťa (63,1%). Feng (2004) uviedol podobné zistenia. Prieskumy na jedináčikoch vo veku 20-30 rokov v Šanghaji ukázali, že cirka polovica respondentov by chcelo mať dve deti, z čoho vzišli výsledky, že priemerným počtom detí na rodinu bolo 1,46 (Gong 2006). Viac ako ¾ respondentov tvrdilo, že im je jedno, či to bude syn alebo dcéra. So zavedením rovnakého nároku na vzdelanie a otvorejenšie príležitosti zamestnať sa už nie je potreba preferovať mužské pohlavie, čo sa ukázalo vo veľkých mestách ako Šanghaj, kde v roku 2000 bol pomer pohlaví chlapcov a dievčat 106 ku 100 (Nie a Wyman 2005). Tento posun smerom k akceptovaniu normy jedného alebo dvoch detí a odklon od preferovania pohlavia predstavuje markantný rozdiel od ideológie Konfucianizmu.
Nové myšlienky o zmysle výchovy dieťaťa sú spojené s touto zmenou. Výchova detí pre zabezpečenie si opatery v staršom veku a udržanie patriarchálnej línie bola ďalšia tradičná viera čínskeho ľudu (Ning, Ning a Ning, 1995). Politika jedného dieťaťa vytvorila novú realitu, kedy páry mali jedno dieťa kvôli zaopatreniu sa a starostlivosti v staršom veku a z dôvodu spochybnenia tradičných noriem výchovy dieťaťa. V Pekingu len 11,8% a 5,6% respondentov uviedlo, že „účelom mať deti“ bolo, aby sa o nich deti v staršom veku postarali alebo kvôli udržaniu patriarchálnej línie (Me a spol. 1994). Miesto toho, až 27% repondentov súhlasilo, že zámerom mať deti bolo emocionálne naplnenie, 23,4% kvôli realizovaniu nenaplnených ideálov a 20,8% jednoducho povedalo, že je prirodzené mať deti.
[1] Nuclear family – nukleárna rodina, rodinné vzťahy sú založené na manželských vzťahoch a ich potomkoch, pričom pokrvní príbuzní manželov sú druhoradí
[2] Rozšírená rodina – základ jej rodinných vzťahov tvoria pokrvní príbuzní a manželskí partneri sú druhoradým prvkom
[3] Patrilineárny – súvisiaci s, založené na alebo sledujúce potomkov skrz líniu otca
[4] Patrilokálny – týkajúci alebo súvisiaci so vzorom manželstva, kedy manželka žije s rodičmi manžela
[5] Kmeňová rodina – systém rodiny, kedy prvorodený býva so svojimi rodičmi a partner (manžel/ka) sa nasťahovala k svokrovcom, kde s ich pomocou vychovávali svoje deti. Zvyčajne sa mladší súrodenci museli odsťahovať po svadbe.
[6] V orig. „other families“
