Gény
Často počúvame o existencii génu, ktorý robí ľudí násilníckymi, robí z nich alkoholikov, homosexuálov a podobne. Ale je to naozaj tak? Môže výskyt génu viesť k takému komplexnému, kultúrnemu, evolučnému správaniu? Vieme, že gény určujú vašu farbu očí alebo ako ste náchylní na choroby. Ale môže prítomnosť génu viesť k tak rôznym typom správania?
Pozrime sa na najcitovanejšie prípady:
GÉN NÁSILIA
Vieme o géne zvanom „gén bojovníka“ (variácia mono-amínoxidového génu), u ktorého predpokladáme, že robí ľudí agresívnejších a viac násilných.
Spomínam si na dokument od BBC, volal sa Gén bojovníka, v ktorom sa zaoberali touto problematikou. Reportér, pokojný chlapík, zisťuje na konci dokumentu, že je nositeľom tohto génu a jeho mama mu oznamuje, že môže byť vďačný, lebo ho vychovala správne. A má pravdu. Dokonca aj keď vidíte násilie v správaní myší vďaka tejto kombinácií génov, to ešte neznamená, že sa to dá aplikovať na ľudí. A dokonca to ani neznamená, že aj keby sme ten gén aplikovali ľuďom, že sa stanú agresívnejšími alebo že ide o pôvod násilia.
Je väčšina ľudí s týmto génom násilnícka? Ak áno, čo potom nazývate násilím? Slovné napádanie? Niektorí ľudia môžu považovať za násilie aj toto, zatiaľ čo tancovať nahý môže byť pre niektorých agresívne a nebezpečné.
Zadĺžiť niekoho kvôli životným potrebám do takej miery, že ich nebude schopný splatiť – aj keď bude pracovať celý život – možno tiež pokladať za znásilňovanie ľudských práv a slobôd. Z toho vyplýva, že aj definícia násilia a agresie je založená na kultúre. Preto, dokonca aj keď experiment by mal priniesť nejaké výsledky, je to často veľmi nejasné.
Predpokladajme, že zavedieme nejakú rozsiahlu definíciu agresívneho správania a nájdeme tento vzor správania sa u tých, ktorí majú v sebe gén bojovníka. Ak títo ľudia dokážu kontrolovať svoje správanie s pomocou psychiatrických liečební, kurzov sebaovládania, a pod, potom výskytu tohto génu nie je potrebné prikladať veľkú dôležitosť, ak vôbec nejakú.
Pripomeňme si Tourettov syndróm[1]. V skratke, ľudia s touo chorobou sa správajú nekontrolovateľne. Nedokážu kontrolovať niektoré časti svojho tela alebo jazykový prejav, čo vyúsťuje do rôznych typov tikov. Niektorí nadávajú, iní vykonávajú rituál predtým, než sa pustia do niečoho iného, poniektorí jedinci pískajú a iní zasa nedokážu ani rozprávať. Vedci sa domnievajú, že vysoká hladina dopamínu spúšťa impulzívne mozgové procesy, podobne ako tomu je v prípade vysokej dávky elektrického prúdu, a preto dochádza k nekontrolovateľným pohybom. Vy si chcete zanadávať, ale dokážete to v sebe udržať – oni nie. Porovnal by som to k momentu tesne pred kýchnutím, keď už nemôžete nič spraviť, aby ste to zastavili.
Tvrdí sa, aj keď neexistuje veľa dôkazov, že Tourettov syndróm sa prenáša geneticky presne ako gén bojovníka. Máme možnosť byť svedkami toho, kedy gény nesú zodpovednosť za isté typy ľudského správania. Ale je tu jedna vec: nemôžeme povedať, že ľudia trpiaci na Tourettov syndróm sú násilní, agresívni, zábavní alebo nebezpeční, a pod, pretože dopamín spôsobí, že ich myšlienky sa menia v malé explózie. Hovorí sa skôr, že ich myšlienky sú tvorené prostredníctvom skúseností. Preto niektorí môžu nadávať v španielčine, niektorí v japončine, niektorí vedia hrať lepšie na bubny, niektorí sa len smejú a podobne.
https://www.youtube.com/watch?v=dtCUYUBOnzk
Takže, bologický aspekt Tourettovho syndrómu vplýva na ľudské telo (mozog), ale to ešte neznamená, že (syndróm) z nich robí násilníkov alebo agresorov akýmkoľvek spôsobom, alebo klamárov, zábavných ľudí, hlúpych a podobne. Je to individuálne a záleží to od toho, v akom prostredí sú vychovávaní a od ich skúseností. Rovnako aj pokladám za ťažké priznať, že existuje nejaký gén násilia. Možno existuje gén, ktorý spôsobuje, že vaše svaly sú vo väčšom napätí, zvyšuje hladinu dopamínu vo vašom mozgu a tak ďalej, ale konečný výsledok záleží od prostredia ako je tomu ja v prípade Tourettovho syndrómu.
V obcoh prípadoch, Tourettov syndróm a gén bojovníka, rovnaké vzory správania, symptómy, možno nájsť u ľudí aj bez týchto génov, čím dochádzame k záveru, že prítomnosť génu nepostačuje alebo nie je dôležitý, ak vôbec existuje.
Sú ľudia s poškodením čelného laloku, ku ktorému došlo v dôsledku mutácie alebo nehody, a tí neprežívajú emócie ako ostatní. Trochu sa to zložito vysvetľuje, ale predstavte si niekoho, kto plače, alebo sa bojí a vy by ste neboli schopní pochopiť, ako sa on alebo ona cíti.
Môžeme povedať, že takíto ľudia sú predurčení k tomu, aby sa z nich stali vrahovia? Budú zabíjať ľudí len preto, že necítia bolesť? Samozrejme že nie. Jeden chlapík hovoril o tomto probléme a povedal, že chápe, ale necíti. Ale to z neho ešte nerobí vraha! Vidí niekoho plakať a aj keď necíti, čo druhá osoba pociťuje, rozumie, že tá druhá strana smúti. Naučil sa, ako reagovať v takýchto situáciách presne ako vy.
GÉN ALKOHOLIZMU
Ak z vás gén môže spraviť alkoholikov, možno ho mám, ale keďže nepijem alkohol, neviem o tom a to je to, o čo tu ide.
To, čo ľudia hovoria o géne alkoholizmu je to, že ľudia reagujú na alkohol odlišne na biologickej úrovni. Je to podobné fyziologickým reakciám ľudí na drogy alebo jedlo. Ukázalo sa, že alkohol na ľudí s týmto génom nevplýva tak ako na ostatných. Napríklad Raul – má tento gén; môže vypiť 5 pív a necíti sa opitý. To ale nenaznačuje, že Raul je alkoholik, a je to tak, pretože Raul si sám kontroluje množstvo alkoholu, ktoré vypije. To, že máte tento gén neznamená, že sa z vás stane alkoholik, len to, že vaše telo reaguje na alkohol odlišne ako je tomu u ostatných.
Sú ľudia, ktorí nejedia veľa sladkého. Môžeme o nich povedať, že sú diabetici alebo budúci diabetici? Samozrejme, že nie. Dokonca aj u ľudí s genetickou predispozíciou k cukrovke, ktorí ale nemajú radi sladké, sú menšie šance na k rozvoju cukrovky ak jedia málo sladkého. Mojej mame diagnostikovali cukrovku a zbožňuje sladené jedlá, ale je len jedlá bez obsahju cukru, aby samú seba neohrozila na zdraví. Robí to pretože o cukrovke vie a teda sa rozhodla rozumne.
Takže vidíte, že ani tento druh génu nepredurčuje správanie. Nanajvýš môžu ovplyvniť veci rovnakým spôsobom, ako keď by vaše čuchové ústrojenstvo nemalo rovnakú citlivosť ako väčšina populácie a necítili by ste tak nebezpečné plyny. Ale už jestvujú nebezpečné plyny, ktoré váš nos neucíti, aj keď viete, že sa im máte vyhýbať.
Áno, môžete mať nejaký zdravotný stav, o ktorom sa dozviete a vysporiadate sa s ním, ale ON nekontroluje vás a ak to pochopíte, budete to vy, kto HO bude riadiť.
Existuje génová mutácia, ktorá spôsobuje, že ľudia necítia dotyk. Dievča s touto chorobou pozeralo von oknom, keď v tom zacítila smrad spáleného mäsa. Uvedomila si až po pár minútach, že stála na horúcom radiátore. Odvtedy si dávala pozor.
GÉN HOMOSEXULITY
Pojem „gén homosexuality“ je síce kontroverznou témou, ale doteraz ešte nedošlo k jeho izolovaniu.
Prečítajte si viac na Wikipédii: „Vzťah medzi biológiou a sexuálnou orientáciou je predmetom výskumu. Doteraz však nebol žiadny jednoznačný faktor určujúci sexuálnu orientáciu presvedčivo dokázaný – rôzne štúdie tvrdia niečo iné, dokonca zaujímajú aj protichodné názory.“
Prečítajte si tento alebo akýkoľvek iný vedecký článok o génoch. Nikde nenájdete zmienku o géne homosexuality.
Ale ako v mnohých iných prípadoch, výskum je povrchný a stále sa pýtame, čo je to homosexualita? Možno ide vo všeobecnosti o sexuálnu príťažlivosť a gén homosexuality je jedným z jej prejavov.
Vieme, že ľudí sexuálne priťahuje množstvo veci: zvieratá, hračky, veľké prsia, vlasy, dlhé chodidlá, deti, zvuky, starí a mŕtvi ľudia, niektorých vzrušuje oheň, elektronika a tak ďalej. Ide o takú širokú škálu vecí, že snažiť sa ich všetky pomenovať a priradiť im korešponujúci gén je šialené.
Čo je potom na homosexuáloch také mimoriadne? Ak mám byť úprimný, netuším. Neviem, čo ich presne priťahuje, ale tiež sám nerozumiem, prečo ma na ženách priťahujú práve také vlastnosti, aké ma priťahujú.
Vieme, že čo je príťažlivé dnes, nebolo príťažlivé pred storočím, dokonca ani pred desiatimi rokmi, z čoho môžeme vyvodiť, že kultúra ovplyvňuje to, čo sa nám páči a čo nie.
Dnes vídame chlapcov podobajúcich sa viac dievčatám, a aj tak nie sú homosexuálmi. A funguje to aj opačne – dievčatá, ktoré vyzerajú a správajú sa ako muži. Máme tu teda mix vzorov správania, ktoré nemožno jasne definovať. Sú medzi nami ľudia, z ktorých sa stanú homosexuáli a lesbičky, alebo sa zmenia na iné pohlavie, ako sme sa už o tom zmienili na začiatku tohto článku, takže ak k tomu môže dôjsť vplyvom prostredia, potom je to veľmi dôležitý faktor. To znamená, že ak aj gén homosexuality existuje, nemusí hrať význačnú žiadnu rolu.
Istý čas sa na internete šírilo video, ktoré vyvolalo veľkú odozvu medzi ľuďmi. Išlo o krásnu ženu, nahú, natáčanú počas veľmi zvodného kúpeľa. Najprv tvár, potom kamera schádzala nižšie. V tomto momente boli heterosexuáli vo vytŕžení, keďže ich priťahovala, ale homosexuálov nie. Ale ako kamera klesala nižšie, ukázalo sa, že dotyčná „žena“ má penis. Ona bola vlastne on, transexuál, chlap, čo vyzeral ako žena ale s prsnými implantátmi. V tomto bode, heterosexuáli boli riadne znechutení. Penis im zničil celý deň, ale homosexuálov to potešilo (smiech).
Celý príbeh je podstatný.
Ak sa nad tým zamyslíme, muž, čo vyzeral ako žena, sa páčil heterosexuálom, no išlo len o vizuálny alebo tvarový klam. Celým problémom bol penis, mužský sexuálny orgán. Čo ak ona/on podstúpil/a operáciu so zmenou pohlavia presne tak, ako to robí tisíc ďalších jedincov každý rok? Heterosexuáli by sa do “neho“ mohli zaľúbiť a homosexuáli byť znechutení. Pozrite si toto, tento a tento muž podstúpili transformáciu do tela ženy.
K takýmto scenárom prichádza často a dokazujú, že sexuálna príťažlivosť je len čisto vizuálny dojem, a to, že kultúra môže diktovať, čo je atraktívne a čo nie.
Preto ak má homosexuál rád iného homosexuála, páči sa mu prítomná forma toho homosexuála, jeho vizuálna percepcia a nie homosexuál zo 16. storočia. To znamená, že sú ovplyvnení kultúrou a prostredím, ktorému sú vystavení. To poukazuje na nastavenie, ktoré pohlavie v sexualite uprednostňujú.
Homosexuálne správanie u zvierat zrejme funguje ako argument pre gayov, že homosexalita je prirodzená, ale sú čo sa týka teórie, sú tu vážne trhliny.
Tak za porvé, poznáme kopu „abnormálnych“ sexuálnych foriem správania vo zvieracej ríši, a nejedná sa len o príťažlivosť k tomu istému pohlaviu. Na youtube sú tisícky videí, kde sa napríklad korytnačka snaží mať pohlavný styk s topánkou. Vieme sa vcítiť do tejto topánky a brať to ako prejav génu sexuálnej príťažlivosti medzi korytnačkou a topánkou? Alebo je lepšie najprv pochopiť, čo korytnačku priťahuje k topánke? Zdá sa, že ide o čisto vizuálnu záležitosť a tu by sme mali začať s výskumom.
Podľa môjho názoru, takýmto spôsobom treba robiť vedu. Rovnako aj s homosexuálmi, lesbičkami, heterosexuálmi, normálnymi ľuďmi a podobne. Ak máme pochopiť, čo priťahuje ľudí k tomu, čo ich priťahuje, mali by sme túto pre nás neznámu oblasť pozorne prešetriť. Ak bola ale korytnačka slepá, v prvom rade by sa pravdepodobne nesnažila mať sex s topánkou.
Mali by ste sa pýtať samých seba, čo vás začalo priťahovať na ženách, ak práve tie preferujete. Spomínate si? Pretože ja nie. Je to pre mňa záhada. Stalo sa to vo veku, keď som začínal chápať kultúrne rozdiely medzi chlapcami a dievčatami. A to je kľúčom.
Slepý homosexuál
Čítal som článok o chlapcovi, ktorý bol slepý už od narodenia, ktorý sa nerád hral s ostatnými chlapvami, pretože mal nadváhu a bál sa, že zakopne. Kvôli tomu sa radšej hral s dievčatami a následne sa začal aj tak správať. „Uprednostňoval som čítanie kníh s Brailovým písmom alebo rozprávanie sa s dievčatami. Dokonca som sa naučil aj driblovať s loptou, naučil som sa aj nejaké verše, čo si dievčatá spievali, keď sa hrali s loptou alebo skákali šňúru.“
Ale dievčatá ho neskôr začali odmietať: „Zaobchádzali so mnou nepekne, a onedlho dievčatá prestalo baviť hrať sa so mnou, takže som bol väčšinu času sám, čítal som, počúval, čo sa deje okolo mňa.“ Mohlo vtedy dôjsť k zmene, kedy sa mu začali páčiť chlapci?
Nepotvrdil to, ale mohlo to tak byť, pretože, ako hovorí, v tom veku nevedel o rozdieli medzi chlapcami a dievčatami: „Všetci chlapci sa zaujímali o šport a tvrdé hry. Ale ja som taký nebol. Niektorí hovorili o dievčatách, ale keďže som bol slepý od narodenia, a nikto nikdy so mnou nehovoril o sexe, nevedel som, o čom sa rozprávajú. Hanbím sa priznať, že som nepoznal rozdiel medzi dievčatami a chlapcami, okrem toho, že dievčatá sa ku mne správali lepšie a ešte stále sa cítim divne, keď objímam žiaka – mužského pohlavia.“
Takže, on nepoznal rozdiel medzi chlapcami a dievčatami, len na úrovni kultúry, dievčatá sa k nemu správali lepšie a chlapci boli drsní. A vtedy bol odmietnutý dievčatami a neskôr, ho začali priťahovať tie aspekty, ktoré patrili chlapcom.
Samozrejme, že je to moja interpretácia celého príbehu, ale prosím, prečítajte si článok, ktorý napísal a vyvoďte si vlastné závery.
Mali by ste mať ale na pamäti, že všetky tie vzory správania, o ktorých ľudia tvrdia, že majú pôvod v génoch, môžu byť vyvolané prostredím. Ale ak by sme tieto gény nadobro izolovali, a ľudia bez týchto génov by sa správali podobne ako tí, ktorí ich majú, potom prítomnosť takéhoto génu je absolútne irrelevantná a musíme vziať do úvahy prostredie.
[1] Viac o syndróme tu: http://www.symptomy.sk/choroby/tourettov-syndrom
