Ani neviem, ako sa to stalo, že sme sa zoznámili. Pamätám sa, že to bolo online. Na nejakej veľmi sociálnej sieti, kde padne denne milión lajkov a dvestotisíc komentárov. A medzi tým všetkým si si ma našiel. Tam, hore vpravo, mi blikala tvoja správa. Prešiel deň, dva, tri, týždeň, mesiac. Stále si si myslel, že som princezná z inej planéty. Stále si si myslel, že mám krásny zadok a neodolateľný výstrih v tom tričku od Dorothy Perkins.
Gentlemani už dávno vymreli. Ty si bol asi posledný. Sľuboval si mi nádherné chvíle v Paríži. Len ja a ty a vrchné poschodie Eifelovej veže. Prvý bozk. Louvre, Montmartre, Bastille, St Michel a ostatné nezabudnuteľné miesta. 4 dni lásky, francúzskej lásky, ktorá sa nedá zabudnúť. O ktorej sa musí napísať kniha, zapečatiť ju v nej, aby nikdy nezmizla, aby žiadne dievča nestratilo nádej na pravú lásku. Sľuboval si mi spoločnú budúcnosť, cestovanie, zážitky, všetky tie šialené veci z ktorých sme už dávno vyrástli. Sľuboval si mi pozornosť, raňajky do postele, obed v parku a večeru v drahej reštaurácií. Sľuboval si mi život, ktorý som vždy chcela žiť, bez toho, aby si vôbec vedel o čom snívam.
Len tak sa to stalo. Ty si bol môj cudzinec a ja tvoja cudzinka. Nikdy som ťa nestretla. Neviem ako voniaš, neviem ako chutíš. Neviem aké je to objať ťa, aké je to zobudiť sa vedľa teba a dostať bozk na dobré ráno. No viem si to predstaviť. Videla som veľa filmov, čítala som veľa kníh. Teraz si súčasťou jednej z nich.Raz som ti napísala, že ma to bolí. Opýtal si sa prečo. Naozaj potrebuješ odpoveď? Pretože je to krásne. Krásne od A po Z, celé aké to je, intímne, vášnivé a krásne. A ja viem, že to celé nie je pravda. Ale želám si aby bola.
